Ježiš sa vedel modliť. Každý deň si našiel čas na osobné stretnutie s Otcom. K tomu istému pozýval a pozýva každého svojho učeníka, ktorý sa inšpiruje životom Krista.
Vďaka Evanjeliu vidíme Ježiša pri modlitbe, keď vykonával dôležité rozhodnutia. Celú noc strávil v rozhovore s Otcom. Snažil sa zosúladiť synovskú vôľu s vôľou Otca, čo malo byť spojené s prosbou o požehnanie pre spoločenstvo.
Viesť k premene
Náš Majster modlitby – Ježiš, pravidelne vzdával vďaky Otcovi za splnenie Jeho vôle, radoval sa a ďakoval Otcovi, za vydarené vypočutie modlitby. Dokonca všetky spoločenské podujatia, ako aj hostiny boli spojené s modlitbou, najmä keď vzal do ruky chlieb, pozdvihol oči k nebu a vzdával vďaky za dar chleba i života.
Niekedy mal pri modlitbe Ježiš i svedkov. Takáto chvíľa nastala napr. na hore Tábor, kde sa uskutočnilo Kristovo premenenie. Práve k „premene“ môže a má viesť aj modlitba.
Veľmi podstatnou modlitbou bola modlitba Ježiša Krista v noci – v Getsemanskej záhrade. K bdeniu a modlitbe vyzýval svojich troch učeníkov, hrdinov z hory Tábor. Oni boli svedkami bolestného zápasu s vôľou Otca. Ježiš dokonale poznal, čo má pre neho pripravené Otec. Modlitba „nie moja, ale tvoja vôľa nech sa stane“, bola bolestnou skúškou. V odovzdanosti do rúk Otca si vyprosil potrebnú silu, aby vykonal svoju úlohu.
Táto modlitba sa neskončila v Getsemanskej záhrade. Ježiš bol v kontakte s Otcom do posledného úderu srdca. Skrze bolesti sa dokázal modliť za všetkých čo mu ubližujú a prosil o požehnanie pre všetkých.
Čas na modlitbu
Nasledovanie Ježiša Krista, si vyžaduje mať rezervovaný čas na modlitbu aj počas dňa. Najlepšie je to urobiť ako Majster modlitby – začať ráno a skončiť večer. Zdokonalenie modlitby pokračuje modlitbou pred jedlom či po jedle. Je to modlitba vzdávania vďaky. Táto modlitba uľahčuje modlitbové sústredenie, keď sa stretávame pri eucharistickom stole. Ona vždy vytvára spoločenstvo.
Ďalším rozmerom je modlitebný prístup pri rôznych skúškach, napr. choroba. Takýto kríž treba prijať od Otca ako dar. Je v ňom ukryté akési tajomstvo i dobro. Dôležitým umením je modlitba pred vykonaním rozhodnutí. Ak sa s Bohom pozerám na vlastné rozhodnutie, tak sa nedopustím väčšieho omylu.
Ježiš bol mužom modlitby. Dokonca učeníci sami prišli za Ježišom a prosili ho, aby ich naučil modliť sa. Oni postrehli, že veriaci človek musí zostávať v stálom kontakte s Bohom, lebo to uľahčuje život v mnohých oblastiach.
Múdrosť Boha je praktická, nie je v nej nič teoretické. V centre Jeho pozornosti je samotné dobro, moje vlastné dobro. A dosiahnutie tohto dobra, aj vďaka modlitbe, je najdôležitejšou vecou. Preto vstúpme do múdrosti, ktorou budeme očarovaní, lebo je to múdrosť samého Boha.
Bartolomej 3/2022 Pavol Škovránek
Je úžasné, ak sa dokáže človek rozprávať s Bohom aj sám a nepotrebuje k tomu žiadne pomôcky. Ale stáva sa, že každý potrebuje raz za čas aj nejaký text, o ktorý by sa oprel. Hľadá modlitby, ktoré dokážu vyjadriť jeho vnútro, prežívanie, pocity…
Jednou z takých pomôcok je Žaltár – modlitebník všetkých ľudí. Je to bohatý súbor modlitieb na rôzne príležitosti a rôzne časti dňa. Nachádza sa tu modlitba za človeka chorého, opusteného, smutného, pokorného, ale aj toho, ktorý spáchal nejaký hriech a trápi ho nepokoj.
Kontakt s Bohom
Sú tu modlitby individuálne, ale aj pre viaceré hlasy na zvelebovanie Boha. Obsahom tohto starozákonného daru – Žaltára, je krásny obraz o Bohu a jeho vlastnostiach. Autori Žalmov zvelebujú Pána Boha, jeho lásku, spravodlivosť, vernosť, milosrdenstvo, všemohúcnosť, vševedúcnosť i múdrosť. Pán je tu oslavovaný ako Stvoriteľ a Otec pre všetkých v akomkoľvek čase i stave.
Táto vzácna príručka učí každého nadväzovať kontakt s Bohom. Je modlitebníkom, ktorým dokáže človek prehĺbiť svoj život modlitby ako vstupu do sveta Božej skutočnosti.
Základ Breviára
Žaltár slúži ako základ modlitieb celej Cirkvi. Každý povolaný človek sa denne podujíma zvelebovať Boha slovami Žaltára. Táto modlitba tvorí základný podklad Breviára (Liturgie hodín), pomocou ktorého Cirkev velebí Boha každý deň. Tisíce ľudí každý deň tými istými slovami oslavuje Boha. Ktokoľvek otvára Breviár, vie, že nie je sám.
Navždy platí, že modlitba tvorí podstatný rozmer budovania prostredia ľudí viery. Keby táto modlitba chýbala, veľmi rýchlo by sa prostredie zredukovalo na čisto svetské formy života.
Samozrejme veľmi cenná je adorácia, účasť na Eucharistii, Krížová cesta, Svätý ruženec, Korunka Božieho milosrdenstva a pod. Ak sa tieto modlitby modlíme spoločne, pomáhajú v posilňovaní prostredia viery tým, ktorí sa ich modlia.
Bartolomej 2/2022 Pavol Škovránek
Prorok Eliáš žil v čase odklonu svojho národa od Boha. Jeho rodáci nasledovali falošných prorokov, ktorí sľubovali lacnú nádej. Bohom poslaný Eliáš mal za úlohu obnoviť náboženský život národa s posilnením viery v jediného Boha. Tento prorok bol človekom veľkej modlitby, ktorá mala vždy opodstatnený zmysel.
Skrze obetu, ktorú priniesol na oltári, ukázal, že Boh je živý a dokáže priniesť znamenie, ktoré je silné a účinné. Eliáš vstúpil do dejín ako mystik, ktorý v mene poslušnosti Bohu dokázal obnoviť v národe vieru.
Z vôle Boha
Príkladom znamenia je aj „neviditeľné stretnutie“ s Bohom na Sinaji. Na tejto hore mal o niekoľko storočí skôr možnosť rozprávať sa s Bohom Mojžiš. Tu je ukrytá skutočnosť, že veriaci ľudia potrebujú zázračné zásahy Boha, a preto prosia o zázraky, znamenia. Jediné, na čo sa zabúda, je, že zázračný zásah sa deje z vôle Boha a nie človeka. Toto veľmi dobre vedia svätí, lebo sú ľuďmi modlitby a dokonale vycítia, do akej miery v danom momente je zázrak naplánovaný Bohom. Prosia a dostanú. Ich prosba je od vekov Bohom zohľadnená.
Jestvuje mnoho Božích darov, ktorých obsiahnutie je závislé na našej prosbe. Dôležité je objaviť mechanizmus účinnosti prosby v modlitbe. Všetko závisí od kontaktu srdca človeka s Bohom. Ak si človek neváži Boha a Jeho zákony a ak sa neusiluje o zdokonalenie lásky k Nemu, tak jeho prosba nie je očividne účinná. Boh prosbu počuje, ale na ňu neodpovie. Jemu vždy záleží na duchovnom vzraste srdca a nie na tom, aby sa Mu ohlásilo iba vtedy, keď je človek vo výnimočnej ťažkej situácii. Boh vtedy mlčí.
Človek modlitby
Eliášovi veľmi záležalo na záchrane viery v národe. A Bohu taktiež, preto splnil jeho prosbu. Človek modlitby = človek blízkeho kontaktu s Bohom má vplyv na udalosti, lebo môže vyprosiť u Boha Jeho mimoriadne zásahy. Boh neobnovoval národ obnovením náboženských praktík. On si povolal Eliáša, skrze ktorého vykonal obnovu.
Prorok je človek vybraný Bohom, lebo je vždy človekom veľkej modlitby a ideálnej poslušnosti Bohu. V dejinách Cirkvi si Boh mnohokrát povolal takých ľudí pre obnovu Cirkvi – sv. František Assiský, Bernadeta z Lúrd, deti Fatimy a pod. To boli ľudia modlitby a boli k dispozícii Bohu.
Stretnutie s Eliášom je výzvou adresovanou všetkým veriacim, aby neustále zdokonaľovali svoju modlitbu. Boh spolupracuje s ľuďmi, ktorí chcú plniť Jeho vôľu, vedú s Ním dialóg a sú k dispozícii.
Bartolomej 1/2022 Pavol Škovránek
Keby veriaci ľudia chceli zostaviť zoznam vlastností, ktoré má mať kandidát uchádzajúci sa o funkciu v spoločnosti, spomenuli by medzi nimi možno i modlitbu. Samozrejme, nikde sa takáto podmienka neudáva a nepredpokladá sa, že bude požadovaná. Ale veriaci volič by si mal overiť, či sa ním vyvolený kandidát modlí, alebo nie.
Svätý Ján Pavol II. ukázal celému svetu, že modlitba v jeho živote, úrade, myslení, vykonávaní moci a pod., zaujíma najdôležitejšie miesto. Už Sväté písmo poukazuje na to, že veľkí vládcovia sú ľudia veľkej modlitby. Jednoznačne platí, že Boh je vládcom celého sveta a kto chce mať účasť na spravovaní, musí s ním ako so svojím Šéfom rátať.
Dávid a jeho národ
Kráľ Dávid sa vedel rozprávať s Bohom na všetky témy a skrze modlitbu bral zodpovednosť za národ, ktorý mu bol zverený. Múdrosť Dávida je zachytená v Žalmoch. Javí sa ako rozmodlený vládca a ako učiteľ modlitby svojho národa. Do dnešného dňa všetci otvárame Žalmy, aby sme velebili Boha tak ako Dávid.
Šalamún a spoločnosť
Šalamún bol múdry kráľ, charizmatik, ktorý od Pána dostal veľký dar múdrej modlitby. Bohu sa jeho modlitba veľmi páčila, preto mu udelil nielen dar, o ktorý prosil mladý vládca, ale k tomu daru ešte pridal mnoho iných, o ktoré neprosil.
Modlitba o múdrosť je nevyhnutne potrebná pre každého, kto chce riadiť výchovu alebo vykonávať moc. V nej je ukrytá zodpovednosť za seba i za iných. Keby tí, ktorí vykonávajú rozhodnutia v spoločenskom rozmere, zotrvali ako Dávid či Šalamún v modlitbe, bolo by oveľa menej omylov, ktorých následky nesie celá spoločnosť.
Múdrosť v národe
Múdrym vládcom záleží na múdrom národe. Objavovanie zmyslu modlitby je spojené so vstupom do sveta Božej múdrosti. Modlitba je jej jedinou školou. Vo svete demokracie, ktorý je vybudovaný na plnení vôle väčšiny, tento prúd myslenia i zodpovednosti vládcov za spoluprácu s Bohom zmizol z vedomia mnohých ľudí. Demokracia je v rukách Boha, a nie Boh v rukách demokracie. On bude súdiť demokraciu a nič nepomôže odvolávanie sa na hlas väčšiny ľudí.
A na záver? Modlitba nie je osobná vec. Ak chceme obnoviť národ, treba naučiť deti tohto národa modliť sa. Je to poslanie celých dejín spásy.
Bartolomej 12/2021 Pavol Škovránek
Zodpovednosť za druhého je jedno z najťažších povolaní človeka. Vzniká z nárastu počtu ľudí, za ktorých treba zodpovedať. Možno hovoriť o zodpovednosti matky za dieťa, otca za rodinu, lekára za pacientov, učiteľov za deti, predstaviteľov štátu za občanov, vojenského veliteľa za vojakov a pod.
V spoločenskom rozmere hovoríme o zodpovednosti za mesto, obec, kraj, štát. V náboženskom rozmere zas ide o zodpovednosť za Cirkev, diecézu, farnosť. A každý veriaci človek patrí do oboch oblastí – spoločenskej i náboženskej.
Zodpovednosť a Boh
Samozrejme, je možné uniknúť pred akoukoľvek svetskou zodpovednosťou. Ale nikdy neunikneme od zodpovednosti pred Bohom.
Zodpovednosť zverená človeku Bohom má veľkú výhodu. Dotyčný môže s Bohom vybaviť všetky záležitosti spojené s ľuďmi, ktorí sú mu zverení. Stáva sa akoby prostredníkom medzi Bohom a ľuďmi. Má neustály prístup k Bohu. Keď chce plniť jeho vôľu, má istotu, že dostane plnosť Božieho požehnania, čo mu pomôže zodpovedne konať zverenú úlohu.
Spoločenská zodpovednosť s dotykom viery
Spoločenský život vo veľkej miere závisí od zodpovedných predstavených. Ak sú veriacimi ľuďmi, musia rátať so zodpovednosťou pred Bohom. Nikto pred ňou neunikne.
Ak Boh nájde predstaveného, ktorý chce plniť jeho vôľu, podporuje ho múdrosťou, silou a obklopí ho hodnotnými ľuďmi. A ak sa Boh rozhodne, že sa takéto postavenie človeka má skončiť, odovzdá jeho moc do iných rúk.
Postoj viery vyzýva k dramatickým stretnutiam s Bohom. V škole modlitby dorastajú ľudia k zodpovednosti v spoločenskom rozmere. Bez modlitby sa nedajú vykonávať spoločenské úlohy. Tu nestačí ani umenie riadenia, ani vysoký stupeň inteligencie. Tu je potrebná múdrosť, ktorá nedovoľuje dopúšťať sa omylov ubližujúcich podriadeným, lebo za tieto omyly predstavený musí vziať plnú zodpovednosť.
Mojžiš ako učiteľ
Dnes sa vedú školy biznisu, marketingu a riadenia. Toto všetko je potrebné, lebo nemožno vykonávať spoločenské úlohy bez dobrej prípravy. Ale z pohľadu evanjelia celé toto poznanie musí využiť človek zodpovedný pred Bohom v spojení s dôkladným modlitbovým kontaktom s Bohom.
Majstrom takejto modlitby je Mojžiš, ktorý v pokore nechcel vykonať zverenú úlohu, lebo vedel, že ho presahuje. Dokázal Bohu povedať, že je slabý, že nesúhlasí, že sa na to necíti. Dokázal sa mnoho ráz postaviť na obranu svojho ľudu.
Mojžiš sa rozprával s Bohom z tváre do tváre. Sprostredkúval ľudu Božiu vôľu, ale i Bohu prosby svojho ľudu. Staval sa na obranu tohto ľudu, zachraňoval tento ľud a bol pri ňom.
Ktokoľvek z veriacich, kto vykonáva spoločenské úlohy, sa musí prihlásiť do „školy“ u Mojžiša a naučiť sa dôkladne ovládať jeho prístup k spoločenskej zodpovednosti. Vykonávanie moci je totiž spojené s nutnosťou vydávať svedectvo o svojej viere. To si vyžaduje čas na modlitbu. Bez nej človek nie je schopný dobre vykonať úlohy, ktoré mu boli zverené.
Bartolomej 11/2021 Pavol Škovránek
Človek často nepristupuje k životu ako k povolaniu. Ale v kresťanstve niet iného prístupu. Boh ma potrebuje. Boh pre mňa naplánoval úlohu, dal mi poslanie. On vybral cestu môjho života. Preto s ním treba hovoriť vo viere, kde jeho vôľa je podmienkou prebývania vo svete viery. Táto skutočnosť je odzrkadlená v poslušnosti Bohu.
Veľa ľudí tvrdí, že veria v Boha a veria Bohu, ale nepočúvajú ho. Potom putujú svojimi cestami, nepočítajú s požehnaním od Pána a niekedy nariekajú a sťažujú sa na Boha, lebo si vybrali svoju vlastnú cestu.
Pripravený na zmenu?
Abrahám bol v podstate prvým človekom, ktorý uzavrel akúsi dohodu s Bohom, čo sa týka cesty vlastného života. Počúval a miloval Boha, lebo žil v dôvere. Často nevedel, ktorým smerom sa má uberať – a Pán mu cestu zjavoval od zastávky k zastávke.
Toto je cesta viery, ktorú nemožno naplánovať. Treba ísť tým smerom, ktorým ma posúva Boh. Je potrebné byť pripravený aj meniť smer, lebo cieľ pozná jedine Stvoriteľ.
Abrahámova „trvácnosť“
Modlitba viery s poslušnosťou Pánu Bohu si vyžaduje nastavenie ucha. Ale treba sa pripraviť, že jeho odpoveď môže byť zaujímavá a aj mne nepríjemná, lebo nie je podľa „mojich plánov“. Príkladom je aj tento životný príbeh:
Chcel byť kňazom, mal pekné ideály. V seminári stroskotal na realite ľudského života. Odišiel, no nechcel sa vzdať ideálu. Uzatvoril manželstvo. Išiel životom, pričom pamätal na svoje rozhodnutia. Realita bola tvrdá a on sa čudoval, že sa mu nepodarilo realizovať život vo svojich predstavách.
Muselo uplynúť takmer štyridsať rokov, aby videl, že Boh ho vedie cestou konkrétnych volieb a že je to jeho cesta. Pochopil, aké úlohy dostal od Pána Boha, i to, že sa ich snažil uskutočňovať. Upokojil sa.
Keď mal päťdesiat rokov, nesmelo začal spievať pieseň vďaky za to, čím si prešiel, čo prežil i pretrpel. Ale vytrval ako Abrahám.
V Bohu máme hľadať zmysel udalostí i zmysel ďalšieho života. Abrahám vyšiel do neznáma a dostal prísľub od Boha. Uveril Bohu a čakal na zrealizovanie prísľubu celé roky. Uznal, že Boh nie je „sľubotechna“, ale je pravdovravný a nikdy nesklame. Preto sa nemôžeme cítiť múdrejšími od Boha, ktorý má dôležitejšie dôvody než človek. Pán Boh čaká na našu odpoveď, ktoré je jasná.
Bartolomej 10/2021 Pavol Škovránek
Nie je náhoda, že samotná Biblia sa začína opisom šiestich dní stvorenia s poukázaním na samotného Stvoriteľa. Svet, v ktorom sa nachádzame, je akousi otvorenou literatúrou zjavenej Božej lásky voči človeku. Boh aj takýmto spôsobom učí čítať medzi riadkami. Tí, ktorí to nedokážu, tak nerozumejú obsahu Knihy. Akási Kniha prírody je zjavením veľkého tajomstva života, popretkávaného harmóniou, zmysluplnosťou, pokojom, údivom a širokého spektra farieb rozumnosti.
Ľudia žijúci blízko prírody (medzi horami, pri mori a pod.) majú možnosť pozorovať bohatstvo života, v ktorom je ukryté tajomstvo stvorenia. Majú možnosť pozdvihnúť oči k nebu a hľadať Majstra stvorenia, aby sa mu poklonili, poďakovali, zvelebili ho a chválili za veľkosť diela Jeho ruky.
Čítanie stvorenia
Nejde tu o zhon za veľkými vedomosťami, lebo tie nájdeme v rôznych encyklopédiách, príručkách či na internete. Tu je podstatné zamyslenie sa nad jednotlivými dielami stvorenia, aby sme videli ich krásu a zmysel, ktorý nám nemá uniknúť. Toto vyžaduje čas, stíšenie sa a ochotu počúvať. Príkladov zo života ľudí je veľa, ale každý z nás potrebuje načerpať silu.
Chirurg s presným okom a správnymi rukami, raz do mesiaca odchádza na hory. Kolegovi, ktorý sa pýta na tieto výlety, odpovedá: „Idem, aby som našiel môjho Boha. Tu niet na to času, síl i zodpovednej atmosféry. Tu sa s Ním stretávam len v behu. Avšak potrebujem s s Ním stretnúť bez náhlenia. Vie to žena a vedia to aj deti. Oni sa dokonca tešia, keď sa po takých dňoch vraciam domov, lebo, ako hovoria: ‚Otec je vtedy taký náš, a ak pracuje, patrí pacientom a nie nám.’“
Naučiť človeka kontemplácii krásy v prírode znamená vstúpiť do Božieho sveta. Ten, kto to dokáže, odpovedá na závan vetra, úsmev slnka, ľadový cencúľ, žmurkanie hviezd i spev škovránka. Vstupuje do symfónie, ktorú vyhráva príroda na počesť Stvoriteľa.
Povolanie k stíšeniu sa
Kláštory často vznikali v najkrajších zákutiach, aby rehoľníci mali účasť na modlitbe celého stvorenia. Povolaní k dialógu s Bohom sa modlili v záhrade, v pustovniach, na púšti, v samote… Ďaleko od hluku sveta. Takáto modlitba je spojená aj s odpočinkom, aby sa súčasné tempo sveta, kolotoč povinností, koleso naháňačky, na chvíľku zastavilo.
Treba sa naučiť kontemplácii prírody a v tichu počúvať hlas Boha, ktorý vychádza na povrch nášho „ja“. Stvoriteľ zjavuje svoju lásku ku každému stvoreniu, aby sme sa zahĺbili do sveta Jeho tajomstiev.
Bartolomej 9/2021 Pavol Škovránek
Po skončení seriálu o sviatostiach v rámci nášho Katechetického okienka sa ďalej budeme venovať modlitbe, ktorá v našom živote zohráva veľmi dôležitú úlohu. Pri úvahách nám pomôže Katechizmus Katolíckej cirkvi a poľský katolícky kňaz, profesor a docent teológie Edward Staniek. Pri čítaní pamätajme na to, že akákoľvek modlitba (naučená i osobná) usmerňuje našu túžbu k stretnutiu s Bohom akoby tvárou v tvár.
Modlitba je slovo človeka adresované Bohu a zároveň hlboká istota, že Boh je aktuálne prítomný, že ma vidí, počuje a pozná niekoľkonásobne lepšie než ja sám seba. Dokonale pozná celý môj život – minulosť, prítomnosť i budúcnosť. Pozná moje podmienky, v akých sa nachádzam, moje zázemie, slabosti, ale i radosti.
Modlitba ako kontakt
Modlíme sa vtedy, keď máme vedomie, že Boh je s nami. Ak k podstate modlitby patrí kontakt s Bohom, tak sa môžeme ľahko zorientovať, že Boh má v ňom oveľa viac čo povedať ako my. On sa tiež usiluje o takýto kontakt.
Je to podobné ako s otcom, ktorý sa na začiatku usiluje nadviazať kontakt so svojím dieťaťom najrôznejším spôsobom. Dôležité sú ruky, náručie, úsmev, tón hlasu a čakanie na reakciu. A takýmto spôsobom Boh pristupuje ku každému človeku, aby naše modlitby neboli nemožné, bez úsilia a aby neboli prejavom našej bezradnosti či odrecitovania.
Dar lásky
Modlitba je darom od Boha, ktorý je udeľovaný každému človeku. Je to dar lásky, ktorý Boh zjavuje každému po celý jeho život.
Keď si uvedomíme prítomnosť Boha, usilujeme sa odpovedať na Jeho gestá lásky. Zo začiatku je to odpoveď na úrovni tárania, ale ak túžba zostať v kontakte s ním rastie, tak i spôsob komunikácie sa stáva čoraz bohatším – a to nielen v slovnej forme, lebo lásku i blízkosť možno odovzdať v rôznych podobách, ktoré budú neopakovateľné.
Umenie modliť sa
Umenie modliť sa spočíva v reálnom stretnutí s Bohom živým, prítomným, milujúcim, vševediacim, všemohúcim, s Bohom, ktorý je mojím Otcom, priateľom, vychovávateľom, Sudcom i Spasiteľom. V živote kresťana je dôležité ovládať takéto umenie, ktorému sa učíme od narodenia skrze rodičov až do smrti.
Naše modlitby majú čo povedať nám samotným, ale aj ľuďom, s ktorými sme a za ktorých sa modlíme. Potrebujeme v sebe zdokonaliť najdôležitejší jazyk, ktorým Boh hovorí k človeku na zemi. A chce s človekom hovoriť po celú večnosť.
Bartolomej 8/2021 Pavol Škovránek
Sviatosťou manželstva zakončíme našu sériu katechéz o sviatostiach, ktorými sme prechádzali v ostatné mesiace.
O manželstve sa hovorí tak v Novom, ako aj v Starom zákone. Boh pozýva človeka k láske, pretože z lásky ho aj stvoril. Boh chcel, aby muž a žena žili spolu. V Písme sa hovorí: „Potom Pán, Boh, povedal: ‚Nie je dobré byť človeku samému. Urobím mu pomoc, ktorá mu bude podobná.’“ (Gn 2,18) A ďalej pokračuje: „Preto muž opustí svojho otca i svoju matku a prilipne k svojej manželke a budú jedným telo.“ (Gn 2,24)
Nerozlučiteľnosť a jednota
Sv. Augustín videl základ manželstva v troch pojmoch, ktoré prinášali dobro pre manželstvo: deti, manželská vernosť a svätý zväzok manželstva. Boh nestvoril muža a ženu ako jednotlivcov, ale sú spojení. Manželstvo naznačuje vzťah, aký je medzi Kristom a Cirkvou.
Podstatnými vlastnosťami v manželstve sú nerozlučiteľnosť a jednota. Augustínovo učenie sa časom rozširuje a zaoberajú sa ním aj cirkevné koncily, ktoré pridali k dobru manželstva aj plodenie potomstva a výchovu, vernosť a nakoniec nerozlučiteľnosť, ktorá predstavuje nerozlučiteľnosť Krista a Cirkvi.
Vzájomný súhlas je znakom tej lásky, ktorú im preukazuje Boh, a manželia majú na ňu neustále pamätať. Manželská zmluva spočíva v odovzdaní a prijatí toho druhého, je to prejavené ich slobodnou vôľou patriť tomu druhému. Je to jednota muža a ženy zameraná na deti a ich výchovu, ako aj na vernosť a nerozlučiteľnosť manželstva.
Manželský súhlas spočíva v slovách: „Ja M., beriem si teba, M., za manželku a sľubujem pred všemohúcim Bohom, že ti budem verným manželom a že ťa nikdy neopustím ani v šťastí, ani v nešťastí, ani v zdraví, ani v chorobe a že ťa budem milovať a ctiť po všetky dni svojho života.“ Manželský súhlas musí byť slobodný a dobrovoľný, osoba nemôže byť k nemu donútená. Zmluva vzniká iba medzi mužom a ženou, ktorí sú slobodní a nemajú prekážky k tomu, aby uzavreli túto zmluvu.
Účinky manželstva, ktoré ďalej pomáhajú manželom napredovať, sú dva: manželský zväzok a zdokonalenie lásky.
Manželský zväzok
„Čo teda Boh spojil, nech človek nerozlučuje!“ (Mk 10,9) Manželstvo spojené pred tvárou Boha je trváce. Manželstvo má teda nezrušiteľnú jednotu. Boh je verný svojej zmluve, a tak si majú byť verní aj manželia vo svojom živote, ktorí spolu žijú.
V konštitúcii Gaudium et spes sa hovorí o manželstve ako o zväzku, ktorý ustanovil Boh a je určený pre muža a ženu, ktorí chcú byť nerozlučiteľne spojení. Manželia sa navzájom odovzdávajú a prijímajú jeden druhého, pričom chcú prijímať každého nového člena svojej rodiny ako Boží dar. Navzájom si pomáhajú a spolu napredujú životom v jednote a vernosti, ktorú si navzájom prejavujú.
Manželský zväzok ustanovil sám Boh, preto sa nemôže zrušiť, ak boli splnené všetky podmienky k platnému manželstvu. Platné manželstvo sa nedá zrušiť. Zväzok, ktorý vznikne, je doživotný.
Zdokonalenie lásky
Manželia si spoločne pomáhajú v rozličných situáciách a hlavne pri výchove detí. Rodina je domáca cirkev, ktorá rozširuje Boží ľud. V jednote a láske predstavujú Krista a Cirkev a sú svojim deťom príkladom v napredovaní za Kristom.
Sviatostné manželstvo dáva manželom milosti pomáhajúce ľahšie prekonať prekážky, s ktorými sa stretávajú. Zdokonalenie lásky v manželstve má za úlohu pomôcť manželom vo vernosti a v nerozlučiteľnej jednote. Pôvodcom tejto milosti je Kristus, ktorý sa za nás obetoval a ukázal nám, ako ho máme nasledovať.
Bartolomej 7/2021 Dominik Kučera
Jún je mesiacom, keď sa najčastejšie vysluhuje sviatosť vysviacky, či už diakonátu, alebo kňazstva. V tejto sviatosti sa odovzdáva Ježišovo poslanie, ktoré chce pomáhať druhým. Ježiš toto poslanie zveril apoštolom, ktorí ho postupne odovzdávali svojim nástupcom.
Stupne vysviacky
Vysviacka má tri stupne: biskupská (episkopát), kňazská (presbyterát) a diakonská (diakonát). Biskup má na starosti celú diecézu (územie), v ktorom mu pomáhajú kňazi.
Kňazská služba a sviatosť je nasmerovaná na Eucharistiu. Kňaz je poslaný, aby žil a pracoval pre Cirkev, ktorá sa stará o svojich veriacich a privádza ich ku Kristovi.
Diakonská vysviacka je zameraná na službu, ktorá má byť smerovaná v spoločenstve s biskupom a kňazmi pre Boží ľud. Táto služba je prejavovaná pri bohoslužbách, hlásaní Božieho slova alebo skutkami lásky.
Dva základné účinky
Milosť Ducha Svätého
„Preto ti pripomínam, aby si roznecoval Boží dar, ktorý je v tebe prostredníctvom vkladania mojich rúk.“ (1 Tim 1,6)
Každý jeden stupeň dáva osobitné milosti Ducha Svätého podľa toho, aké potrebuje vo vykonávaní svojej služby. Každý jeden vysvätený služobník je povolaný do služby, ktorá sa má pripodobniť službe Ježiša Krista, ktorý bol kňaz, učiteľ a pastier.
Služba diakona so sebou prináša milosť služby a pomoci Božiemu ľudu. Diakon svoju službu vykonáva v spoločenstve s biskupom a jeho kňazstvom.
Po kňazskej vysviacke sa kňaz snaží s milosťou Ducha slúžiť ľudu a prináša najvznešenejšiu obetu Eucharistie, hlása evanjelium, prináša obety a dary.
Biskupská vysviacka prosí o milosť Ducha, ktorý má pomáhať pri riadení, vedení a bránení zverenej Cirkvi. Takisto sa prosí o lásku pri hlásaní Evanjelia a o silu byť dobrým vzorom pre zverenú Cirkev, ktorú má viesť do Božieho kráľovstva.
Znak vysviacky
Sv. Augustín hovoril o kňazstve ako o sviatosti, ktorá má nezničiteľný charakter – znak, ktorého sa nedá zbaviť ani zbavením alebo zrušením úradu, do ktorého bol postavený. Kňazovi zostane vysviacka, aj keby bol z úradu odstránený z vlastnej viny. Táto vysviacka mu zostane navždy tak ako krst. Kvôli sviatostnému znaku nemožno krst ani vysviacku opakovať.
Sviatosť vysviacky udeľujú biskupi. „Keďže sviatosť posvätného stavu(1536) je sviatosťou apoštolskej služby, je úlohou biskupov ako nástupcov apoštolov odovzdávať tento „duchovný dar“, „výhonky apoštolského semena“. Platne vysvätení biskupi, t. j. tí, čo sú v línii apoštolského nástupníctva, platne udeľujú tri stupne sviatosti posvätného stavu.“ (KKC bod 1576)
Otec Anton Srholec povedal o kňazoch: „Kňaz je ako studňa. A robí všetko, aby dával čistú vodu. Kto príde s veľkou nádobou, načerpá plnú, kto s malou, málo. Kto príde s deravou nádobou, neodnesie si nič, a kto príde s nádobou špinavou, odnesie si špinavú vodu.“
Bartolomej 6/2021 Dominik Kučera