Doteraz nám Hymnus na lásku hovoril o tom, aká láske je. Ale teraz prichádza čas spomenúť, aká láska nie je. Na rad prichádza osem slovies, vďaka ktorým môžeme rozoznať, ako láska nekoná; v čom sa máme zmeniť, ak chceme žiť lásku smerujúcu k svätosti.
Svätý apoštol Pavol kladie dôraz na túto tému vo svojich listoch: „Zhoďme teda skutky tmy … Žime počestne … nie v svároch a žiarlivosti …“ (Rim 13,12-14); „Lebo sa bojím, aby som vás, až prídem, nenašiel azda takých, akých nechcem … Aby azda neboli sváry, žiarlivosti, …“ (2 Kor 12,20); „A skutky tela sú zjavné: … nepriateľstvá, sváry, žiarlivosť, hnevy, zvady, rozbroje, rozkoly, závisť … Ak žijeme v Duchu, podľa Ducha aj konajme …“ (Gal 5,19-26)
(viac…)
Kto z nás by mohol tvrdiť, že by počas svojho kresťanského života neprešiel školou služby blížnym? Takouto pomocou sa v nás prebúdza záujem o iných, znižuje sa náš egocentrizmus a viac sa otvárame. Venujeme pozornosť potrebám iných.
Táto pozornosť sa postupne mení na starostlivosť, ktorá posilňuje akúkoľvek lásku – manželskú, rodičovskú, súrodeneckú, priateľskú a podobne. Ak sa chceme vyhnúť egoizmu, je potrebné vystúpiť zo seba samých. A to vyžaduje nepretržité úsilie. (viac…)
V najbližších témach katechetického okienka nám všetkým túžim ponúknuť pohľad na lásku. Pohľad, ktorý vychádza od apoštola Pavla – z Hymnu na lásku. Svätý Pavol hovorí: „Láska je trpezlivá, láska je dobrotivá; nezávidí, nevypína sa, nevystatuje sa, nie je nehanebná, nie je sebecká, nerozčuľuje sa, nemyslí na zlé, neteší sa z neprávosti, ale raduje sa z pravdy. Všetko znáša, všetko verí, všetko dúfa, všetko vydrží.“ (1 Kor 13,4-7)
Láska je najvyšším darom Božej milosti, ktorá sa získava namáhavým putovaním. Vyžaduje vynaloženie úsilia a potu. Možno niekedy prídeme na rázcestie a nevieme, kadiaľ pokračovať, alebo dokonca zídeme z chodníka. Pozrime sa v krátkosti na apoštola Pavla a jeho cestu lásky, ktorú ponúka v Prvom liste Korinťanom, lebo Božie slovo zaznieva aj pre náš život, aby sa stal cestou lásky. (viac…)
Čo je generálna svätá spoveď? Je to spoveď z celého života, od samého detstva až po súčasnosť, prípadne spoveď z veľkej časti života. Nie je to svätá spoveď, ktorú by sme absolvovali bežne, prijíma sa skôr výnimočne.
Kedy je odporúčané vykonať si generálnu svätú spoveď?
Je to najmä vtedy, aj je potrebné napraviť predošlé zlé spovede. Ak si uvedomíme, že sme celý život žili v akomsi sebaklame, je potrebné to napraviť, lebo dovtedy akoby sme sa ani nespovedali. Ak sme zatajili nejakú závažnú skutočnosť alebo sme svoje hriechy neľutovali, klamali sme tak samých seba i Ducha Svätého. Žili sme svätokrádežne – a to treba skutočne oľutovať. (viac…)
Ľútosť je bolesť duše nad spáchanými hriechmi. Nie je vecou citov, ale vôle. Je to niečo, čo chceme, nie čo cítime. Podobne ako pre celú svätú spoveď, aj pre ľútosť sa treba rozhodnúť.
Aké sú prvky ľútosti?
Prvoradou je bolesť z urážky Boha. Ľutujeme, že sme urazili nášho Pána, že sme sa prehrešili proti prikázaniam, ktoré nám dal. Dôležité je pri nej aj zavrhnutie hriechu ako mravného zla a rozhodnutie, že viac nezhrešíme. Ono sa to síce aj tak stane, lebo sme len ľuďmi, ale je potrebné povedať si, že to nechceme a snažiť sa o to, aby sme náš hriech nezopakovali. (viac…)
Prirodzenou súčasťou ľútosti je predsavzatie polepšiť sa. Ak nemáme snahu polepšiť sa, tak ani neľutujeme. Predsavzatie má vychádzať z toho, že si všimneme, čo predchádzalo hriechu, lebo vtedy vieme lepšie stanoviť aj prostriedok, ktorý nám dopomôže k náprave.
Aby sme to lepšie pochopili, skúsme použiť príklad. Manželia sú na seba nevrlí. Prečo je to tak? Možno sú unavení z práce. Možno v sebe dusia viaceré nevypovedané veci. Možno riešia problémy v strese. Alebo sa navzájom obviňujú a nie sú si schopní priznať vlastnú vinu. Pri tomto probléme môže byť vhodným predsavzatím usilovať sa spoločne hovoriť o problémoch, keď sú v pohode, a nie v strese a napätí. (viac…)
Minule sme spomenuli úvod do sviatosti zmierenia, kde bolo vyzdvihnuté, že každá svätá spoveď (a predtým spytovanie svedomia) je o páde do poznania našich hriechov, ale aj o povstaní a následnom kráčaní smerom vpred. A k tomu, aby sme skutočne dokázali vstať, je potrebné hriechy vyznať.
Veľa ľudí, keď si chce urobiť poriadok vo svojom živote, hľadá pomoc u psychológov. Často pred psychológom zverejňujú skryté a hanblivé okamihy svojho života, aby získali pomoc. Ale na druhej strane veľa ľudí pochybuje o zmysle vyznania svojich hriechov pred Bohom. A pritom jedine On je tým, ktorý nás pozná najlepšie a túži po našom šťastí a môže nám pomôcť usporiadať náš život. (viac…)
Po ročných zamysleniach o modlitbe sa presúvame do zamyslení o sebe a svojom živote. Skrze katechetické okienko sa doslova retrospektívne vrhneme do adventných piatkových kázní o svätej spovedi.
Začneme príbehom: Mladý duchovný mal mať vo väznici kázeň. Celé dni rozmýšľal o formulácii viet, ktoré by boli schopné dojať tvrdé srdcia. Keď vstúpil do miestnosti, zmrazilo ho pri pohľade na studené posmešné tváre. S tichou modlitbou o osvietenie začal vystupovať na vyvýšené pódium. Na schode sa potkol a skotúľal sa až na parket. Prítomní zaburácali smiechom. Chvíľku bol mladý duchovný ochromený bolesťou a hanbou. Potom rýchlo vyskočil na pódium, usmial sa na prítomných a povedal: „Chlapci, preto som sem prišiel. Chcel som vám ukázať, že človek môže vstať, aj keď padol.“ (viac…)
Začíname Nový rok, tak prečo doslova nezačať s Bohorodičkou a modlitbou ku nej? Je to výzva, aby sme boli anjelmi, ktorí pozdravia našu nebeskú Mamu.
Slová pozdravu, ktoré adresoval anjel Gabriel Márii v Nazarete, sú akýmsi holdom, ktorý jej skladá celý duchovný svet anjelov. Slová pozdravu Zdravas Mária boli vyslovené ešte predtým, ako dala súhlas na materstvo. Pokúsme sa odhaliť rámec bohatstva tejto modlitby, ktorá prevyšuje našu myseľ i srdce. (viac…)
Najdôležitejším prostredím modlitby je rodina. Dieťa pozoruje mamu, ktorá sa modlí a chce byť blízko jej srdca. Dieťa už v lone matky prijíma modlitbovú atmosféru. Samotná psychológia hovorí čoraz viac o vplyve prostredia na dieťa cez zážitky matky ešte pred narodením.
Malé dieťa pozoruje aj otca, ako zohýba kolená a modlí sa. Tieto prvé pozorovania majú vzorovú hodnotu, ktorá sprevádza človeka do konca života. Rodičia, ktorí vedia, akú veľkú úlohu v živote
dieťaťa má nasledovanie, urobia všetko preto, aby boli pre svoju ratolesť vzorom. Nemožno to robiť umelo, ale v duchu zodpovednosti. (viac…)