Tri otázky pre novokňaza Bronislava Antoša, ktorý v našej farnosti pôsobil ako diakon

S blížiacim sa záverom školského roka sa naša farnosť lúčila s diakonom Bronislavom Antošom. Po ročnej službe a príprave na kňazstvo 20. júna 2026 prijal v Banskej Bystrici z rúk diecézneho biskupa Mons. Mariána Chovanca kňazskú vysviacku. Pri tejto príležitosti sme mu položili pár otázok.

1. Čo vás počas služby v našej farnosti najviac duchovne posunulo alebo prekvapilo?

Moje pôsobenie vo farnosti Prievidza–mesto trvalo jeden rok. Prišiel som sem po štúdiu na teologickej fakulte a po diakonskej vysviacke. Bolo to moje prvé pastoračné pôsobisko, takže som prichádzal s očakávaniami, otázkami, ale aj s istou zvedavosťou, ako naozaj vyzerá každodenný život farnosti. Nie iba z pohľadu teórie, prednášok a prípravy na kňazstvo, ale z pohľadu konkrétnej služby konkrétnym ľuďom.

Keď sa spätne pozerám na tento rok, myslím, že ma najviac duchovne posunula najmä každodenná príprava na kázne. Popri pohreboch, krstoch a asistencii pri uzatváraní sviatosti manželstva to bola jedna z hlavných náplní mojej pastoračnej služby. A práve táto pravidelná príprava, premýšľanie nad Božím slovom, zápasenie s textom evanjelia a hľadanie toho, čo chce Pán povedať najskôr mne a potom cez mňa aj druhým, bolo pre mňa veľmi formujúce. Znova som si uvedomil, že kázeň nie je iba text, ktorý treba pripraviť, ale je to najskôr stretnutie s Božím slovom. A ak má byť Božie slovo živé pre ľudí, musí najskôr nejako zasiahnuť toho, kto ho hlása.

Veľmi ma duchovne posunuli aj stretnutia s ľuďmi. Mnohé rozhovory, obyčajné aj hlboké, krátke aj dlhšie, plánované aj úplne nečakané. A tiež priateľstvá, ktoré počas tohto roka vznikli. V tomto som veľmi vďačný, pretože som cez mnohých z vás mohol vidieť, že viera nie je iba niečo, čo sa učíme alebo vysvetľujeme, ale niečo, čo sa žije. Veľmi ma povzbudil osobný príklad mnohých jednotlivcov a rodín, ktoré pre mňa zostávajú krásnym príkladom a inšpiráciou kresťanského života, vernosti, služby a hlbokého prežívania viery.

A čo ma prekvapilo? Tak trochu s úsmevom môžem povedať, že počet pohrebov. Ale okrem toho to boli naozaj najmä pozitívne prekvapenia. Prekvapilo ma napríklad, ako dlho už vychádza farský časopis Bartolomej, koľko ľudí aktívne spolupracuje na živote farnosti, koľkým ľuďom na tejto farnosti úprimne záleží a koľkí ju nesú svojou službou, časom, modlitbou a ochotou. To je vec, ktorá nie je samozrejmá. A ja som za to veľmi vďačný, že som to mohol aspoň na chvíľu vidieť zvnútra a byť toho súčasťou.

1. Na ktorý moment alebo aktivity budete najradšej spomínať?

Tých vecí, na ktoré budem veľmi dlho spomínať, je naozaj veľa. A hovorím to úprimne, nie iba ako peknú frázu. Keď sa človek lúči alebo obzerá späť, zistí, že mnoho chvíľ, ktoré sa v danej chvíli možno zdali obyčajné, v ňom zostalo oveľa hlbšie, než si pôvodne myslel.

Určite budem veľmi rád spomínať na Mariánsku púť, na roráty, na prípravu birmovancov a zvlášť na duchovnú obnovu, ktorú sme s nimi absolvovali v Lúčkach pri Kremnici. Bola to pre mňa pekná a silná skúsenosť, pretože pri mladých človek vždy nanovo vidí, že viera sa nedá iba odovzdať ako informácia. Treba ju sprostredkovať ako život, ako pozvanie, ako niečo, čo má zmysel aj pre ich otázky, hľadania a zápasy.

Veľmi rád budem spomínať aj na vyučovanie náboženstva na SOŠ T. Vansovej. Aj to bola pre mňa dôležitá škola. Mladí ľudia človeka rýchlo „prekuknú“, či hovorí iba pekné náboženské frázy, či hrá iba nejaké divadielko, alebo či sa naozaj snaží hovoriť pravdivo, jednoducho a zo života. A za túto skúsenosť som tiež vďačný.

S veľkou vďačnosťou budem spomínať aj na obyčajné chvíle rozhovorov s pani kostolníčkami a pánom kostolníkom, na redakčné rady Bartolomeja, na stretnutia s ľuďmi po svätých omšiach, na rozhovory na fare, v kostole, na ulici alebo hocikde inde. Mnohé z týchto chvíľ neboli veľké udalosti, ale boli veľmi ľudské. A práve také chvíle často zostávajú v srdci najdlhšie.

A osobitne chcem povedať, že budem veľmi dlho a v dobrom spomínať na našu krásnu a požehnanú spoluprácu, ale aj bratské spoločenstvo s pánom farárom Jozefom, pánom kaplánom Otom, ako aj s kňazmi nášho dekanátu. Pre mňa to nebola iba pracovná spolupráca. Bolo to aj spoločenstvo, v ktorom som mohol dozrievať, učiť sa, pýtať sa, pozorovať a zakúsiť, že kňazská služba sa nežije osamote, ale v spoločenstve bratov a v službe ľuďom. A keby som mal menovať všetko, na čo budem rád spomínať, tak by som mohol pokračovať ešte veľmi dlho.

1. Čo by ste rád odkázali našim farníkom?

Našim farníkom by som chcel predovšetkým úprimne poďakovať. Ďakujem vám za prijatie, za modlitby, za povzbudenia, za dôveru, za rozhovory, za úsmevy, za trpezlivosť, ale aj za všetko, čím ste ma počas tohto roka sprevádzali. Moje pôsobenie v Prievidzi bolo síce krátke, ale v mojom živote zanechalo veľmi hlbokú stopu.

Chcel by som vám odkázať, aby ste si ešte viac uvedomili, aká krásna a požehnaná je farnosť Prievidza–mesto. Možno človek keď je niekde doma, niektoré veci časom zvykne brať ako samozrejmosť. Ale ja ako ten, ktorý som prišiel zvonka a mohol som sa na túto farnosť pozrieť novými očami, som v nej videl veľa dobra. Videl som ľudí, ktorým na farnosti záleží. Ľudí, ktorí sa modlia, slúžia, pomáhajú, prichádzajú, pripravujú, organizujú, upratujú, spievajú, píšu, povzbudzujú, starajú sa a nesú kus zodpovednosti za spoločný duchovný domov.

A práve toto by som vám chcel povedať: vnímajte túto farnosť ako svoj duchovný domov. Nie ako cudzie miesto, nie ako inštitúciu, nie ako niečo, čo patrí iba farárovi, kaplánovi alebo niekoľkým aktívnym ľuďom. Je to vaša farnosť. Tu prijímate sviatosti, tu sa modlíte, tu prinášate svoje radosti aj bolesti, tu sa rodí a posilňuje vaša viera, tu sa učíme byť Cirkvou.

A chcem vám povedať aj to, že ste krásni ľudia, Bohom milovaní a požehnaní. Mnohí z vás veľmi obohatili môj život. Možno o tom ani neviete, ale cez vašu vieru, službu, jednoduchosť, dobrotu a vernosť ste ma povzbudili viac, než by som vedel slovami vyjadriť. Za to vám zo srdca ďakujem.

Verím, že priateľstvá, ktoré vznikli počas môjho krátkeho pôsobenia v Prievidzi, pretrvajú aj naďalej. A hoci teraz odchádzam ďalej, Prievidza–mesto zostane pre mňa farnosťou, na ktorú budem spomínať s veľkou vďačnosťou. Prosím vás, pamätajte na mňa v modlitbe. Aj ja budem s vďačnosťou pamätať na vás a zo srdca vám žehnám. 

V mene redakcie časopisu Bartolomej a celej farnosti Bronislavovi zo srdca ďakujeme za jeho obetavú službu a vyprosujeme mu v novej kňazskej službe hojnosť Božieho požehnania.

Text: Anna Gálová ml.

Foto: Mária Melicherčíková