Sviatosti 1.časť – nezaslúžený Boží dar

Už v školských laviciach sme sa učili základnú poučku o sviatostiach: sú to viditeľné znaky neviditeľnej Božej milosti, ktoré ustanovil Ježiš Kristus. Znie to zložito, ale v preklade ako keby sme hovorili, že sviatosti sú prejavy Božej lásky voči nám, ľuďom.

Všetky sviatosti sa vysluhujú v Cirkvi od začiatku, aj keď o tom nemáme písomné dôkazy. V prvých storočiach sa nepísalo o počte sviatostí. Nehovorilo sa o nich z viacerých príčin. Keďže spočiatku neboli spory týkajúce sa sviatostí a ich počtu, cirkevní otcovia nevideli potrebu teoreticky zdôvodňovať počet sviatostí. Navyše Cirkev si v prvých storočiach chránila svoje tajomstvá, aby neprišlo k ich zneucteniu alebo výsmechu, napr. na sv. omši boli prítomní len tí, čo boli pokrstení.

O siedmich sviatostiach hovoril Florentský koncil, sv. Tomáš Akvinský a nakoniec ich definitívne potvrdil a definoval Tridentský koncil. Veľkým prínosom pre učenie o nich bol aj sv. Augustín. Ten vysvetlil a určil viditeľné znaky – slovo a vec (v dnešnej dobe to nazývame matéria a forma) – , z ktorých sa skladá samotná sviatosť. Napr. pri krste je matériou voda, ktorou sa dieťa krstí a formou sú slova krstu („Dominik, ja ťa krstím v mene…). Pri Eucharistii je matériou chlieb a víno a formou sú slova premenenia.

Dôležitá je slobodná vôľa

Podľa učenia sviatosti účinkujú neomylne za predpokladu, že je tam slobodná ľudská vôľa, ktorá chce prijať Božiu milosť. Sviatosti pôsobia „ex opere operato“.
Termín „ex opere operato“ bol zadefinovaný v 13. storočí. Účinnosť sviatosti „exopere operato“ je pôsobenie skrze Krista, ktorý bol pre nás ukrižovaný a vzkriesený. Účinnosť sviatosti nie je zapríčinená mágiou. Boha do ničoho nenútime, je tu len potrebná otvorenosť ľudskej osoby. Prijatie sviatosti je Božia milosť a to si človek musí uvedomovať.

Aj pre prijatie sviatostí platia isté pravidlá: Čo sa týka platnosti, tak u prijímateľa musí byť viera a úmysel. Tiež musí byť prijímateľ živý, pretože sviatosti sú sviatosti živých a nie mŕtvych. Ten, čo prijíma sviatosť, má mať aj úmysel danú sviatosť prijať. No a nakoniec je dôležité, aby bola ako prvá prijatá sviatosť krstu. Ten, čo nemá sviatosť krstu, nemôže platne prijímať ani ostatné sviatosti. Preto sa krst nazýva aj bránou k ostatným sviatostiam.

Nezmazateľný znak

Pri sviatostiach sa stretávame aj s termínom nezmazateľný znak. Tri sviatosti nám vtláčajú do duše nezmazateľný znak, a to sú tie z nich, ktoré v živote môžeme prijať iba raz: krst, birmovka a kňazstvo. Tieto sviatosti sa nemôžu v živote opakovať.

Všetky tri sviatosti nám ukazujú určitú podobnosť s Kristom, ktorému sa pripodobňujeme. Krstom sa stávame Božími deťmi, pri sviatosti birmovania sa z nás stávajú Boží svedkovia a bojovníci, nakoniec pri prijatí vysviacky sa stávame Božími služobníkmi.

Podľa sv. Augustína každý pokrstený patrí Kristovi, aj keby od neho odpadol, pretože krstom sa mu vtláča do duše nezmazateľná pečať, znak, ktorý sa nedá nijako odstrániť. Aj keby sme sa dali vypísať z Katolíckej Cirkvi.

Každá jedna sviatosť spôsobuje nejaké účinky, ktoré si pri jednotlivých sviatostiach budeme postupne rozoberať.

Bartolomej 12/2020 – Dominik kučera