História farnosti

Farnosť na území Prievidze bola založená začiatkom 13. storočia, v čase, keď bol už s veľkou pravdepodobnosťou postavený prievidzský hrad. Ten sa nachádzal v miestach, kde teraz stojí kostol Panny Márie. Prvý krát sa síce písomne spomína až v r. 1276, ale založenie prvej fary, ktorá bola jeho súčasťou, si bezpochyby vyžiadali samotní farníci, ktorí v r. 1213 zriadili v Prievidzi svoju cirkevnú obec. Približne v tom čase sa mohlo započať aj zo stavbou mariánskeho kostola, ktorý- podobne ako fara- bol jednou z častí hradu. Takáto situácia pretrvala asi jedno storočie, kým po r. 1321 hradná fara zanikla, a čoskoro sa započalo so stavbou novej – mestskej fary a farského kostola.
Najvýznamnejšími odvetviami starých Prievidžanov boli kožušníctvo a garbiarstvo. Asi preto si majstri práve týchto remesiel presadili zasvätiť kostol svojmu patrónovi – svätému Bartolomejovi. Ten sa okrem toho stal aj patrónom fary i celého mesta. V tejto súvislosti treba pripomenúť, že bol vyobrazený aj na pôvodnom pečatidle mesta. Dodnes sa zachovala listina z 9.7.1577 a z r. 1616 s vyobrazením sv. Bartolomeja držiaceho v ruke vlastnú kožu. Nevedno z akej príčiny bol v 18. storočí sv. Bartolomej v mestskom znaku zamenený za anjela, ktorý je v ňom dodnes.      Po roku 1321 kráľ Karol Róbert dal Prievidzi výsady mesta na základe tešínskeho mestského práva, podľa ktorého si slobodne mohla voliť svojho farára. Prvým známym farárom, ktorý tu účinkoval v rokoch 1332 – 37 bol Emothelmus (tiež Emottelhus), počas pôsobenia ktorého prebiehala stavba najstaršej časti farského kostola – svätyne, sakristie a časti hlavnej lode.


OBDOBIE GOTIKY VO FARSKOM CHRÁME

Farský kostol si zachoval pôvodný tvar iba v ranogotickej svätyni. Sieťová klenba, ktorou je presbytérium zaklenuté, pochádza z obdobia neskorej gotiky. Okrem toho i obvodové múry kostola, jadro veže a obe kaplnky sú dielom 14. alebo 15. storočia. Loď kostola prešla mnohými zmenami, lebo jej pôvodný gotický strop, ktorý bol z dreva, podliehal prirodzenému poškodeniu i živelným pohromám.
Interiér sa nezachoval v pôvodnom stave, ale zachovali sa niektoré gotické kostolné predmety, ktoré sa i po 4 či 5 storočiach dajú používať. Ide najmä o 3 tepané kalichy pochádzajúce z prelomu 15. a 16. storočia s vyrytými nápismi (na jednom z kalichov je čitateľný rok 1500), neskorogotické cibórium z prvej polovice 16. stor., pacifikál zo začiatku 16. stor., umelecky náročne zhotovená kadidelnica so striebornou naviculou ( loďkou ) a vzácna mriežka na pastofóriu, neskorogotická z 15. storočia. Hodno sa zmieniť i o dverách vedúcich zo svätyne do sakristie. Pochádzajú zo začiatku 16. stor. a sú pozoruhodné pre svoju umeleckú výzdobu: samotné dvere sú pobité železnými plátmi a pásovým železom do kosoštvorcov doplnených o ažúrové štvorlístky a kruhy.V 2. polovici 15. storočia boli postavené bočné kaplnky, ktoré tak dali pôdorysu chrámu tvar kríža. Súčasne sú dôkazom prosperity mesta v tom čase, dôkazom, že si mešťania mohli dovoliť pustiť sa i do takej nákladnej investície, ako bola stavba kaplniek. Loď bola zaklenutá valenou klenbou s lunetami a južná kaplnka (hradecká) a sakristia gotickou krížovou klenbou.

Neskorogotická monštrancia z roku 1510 je azda najvzácnejšia pamiatka farského kostola a celej farnosti. Podľa tradície je to dar Jána Korvína mestu Prievidza. Vysoká gotická stavba (116,5 cm) je zhotovená zo striebra a celá je pozlátená. Jej nádherná výzdoba je dôkazom veľkej umeleckej hodnoty. Postavy Ježiša korunovaného tŕním, sv. Petra s kľúčmi v jednej a s knihou v druhej ruke a pelikána kŕmiaceho vlastnou krvou svoje mláďatá poukazujú napriek svojej veľmi malej výške na skutočnú zručnosť umelca.

Veža kostola, postupne, ako časom a veľkosťou naberala na svojom význame, dostávala zvony, ktoré zvolávali ľud na bohoslužby a boli zároveň akýmsi signalizačným zariadením v čase pohrôm. V kanonických vizitáciach sa uvádza, že najstarším a prvým na veži vôbec bol zvon z roku 1111 s nápisom: “ Ave Maria gratia plena Dominus tecum ora pro nobis Filium tuum S.Math. S .Lucas. S. Marcus . S. Joan.“ K tomuto zvonu pribudol v r. 1451 ďalší, s jednoduchým nápisom : “ Ave Maria „. Zvon z roku 1111 bol z neznámych príčin v r. 1504 zamenený za nový, s takmer tým istým, gotickou minuskulou písaným nápisom : “Ave Maria … tuum. Sanctus Johannes , sanctus Marcus, sanctus Lucas, sanctus Mateus „.Pod nápisom bol rok 1504 a pod ním obraz Panny Márie. 5. júna 1443 zemetrasenie, ktoré postihlo Slovensko, zasiahlo i farský kostol v Prievidzi a jeho otrasy spôsobili mierne poškodenie veže i celej stavby.

V roku 1523, keď sa mešťania rozhodli vymaľovať farský kostol z vonka, bola vytvorená na severnej strane freska Snímanie z kríža. Bola objavená pri reštaurovaní v r. 1957 a našiel sa na nej aj letopočet 1523 – ide bezpečne o rok jej vytvorenia. Okrem toho na južnej strane (od námestia) sa našla iná freska, ale táto nemohla byť reštaurovaná, pretože bola prekrytá inou – renesančnou freskou – Freskou sv.Krištofa. No nepodarila sa reštaurácia ani fresky s. Krištofa ani fresky gotickej, nachádzajúcej sa pod ňou, a oba obrazy čoskoro načisto zmizli.

Výsady slobodného kráľovského mesta Prievidze, vydané kráľovnou Máriou 28. 1. 1383, povoľovali “ … našim verným mešťanom, aby si slobodne mohli voliť farára, ktorého sú povinní prezentovať ostrihomskému arcibiskupovi na potvrdenie.“ Počet známych mien farárov z toho obdobia je veľmi malý, preto sa (vynímajúc prvého farára – Emothelmusa) až v roku 1406 spomína kňaz Juraj v súvislosti s akýmsi obchodom medzi Prievidzou a nitrianskym arcidiakonom vo veci desiatkov. Iný prievidzský farár Juraj vo funkcii dekana potvrdil v októbri 1446 dobročinnú fundáciu založeným istým bojnickým mešťanom pre dobro tamojšieho farského kostola. Možno predpokladať, že bol nástupcom vyššie spomínaného farára Juraja, nakoľko v minulosti zmeny farárov neboli veľmi časté. Treba však vylúčiť možnosť, že ide o toho istého kňaza. V roku 1464 je známe meno prievidzského farára a dekana Vavrinca urovnávajúceho spor medzi bojnickou hradskou farou a osamostatnenými niekdajšími filiálkami (Pravno, Brezany, Cach a Gajdel) odmietajúcimi platiť bojnickému farárovi poplatky, ku ktorým sa zaviazali pri osamostatnení. Dekanovi Vavrincovi sa podarilo tento spor pomerne ľahko urovnať. Napokon sa v 15. storočí spomína ešte meno prievidzského farára Petra, taktiež vo funkcii dekana. Predtým ako začal v Prievidzi účinkovať prvý evanjelický farár (1564), spomína sa meno dekana Mikuláša, ktorý už bol v pokročilom veku.

Negatívnou stránkou tejto doby bolo, že mnoho kňazov pod vplyvom rozmáhajúcej sa reformácie bolo ženatých (v bojnickom dekanáte, do ktorého patrila i Prievidza, len štyria z 11 kňazov neboli ženatí), i to, že sa v Prievidzi podávalo prijímanie pod oboma spôsobmi. Na synodu konanú v Trnave v r. 1561 bol prizvaný i prievidzský farár Mikuláš. Priznal, že je ženatý a že dáva prijímať pod oboma spôsobmi, ako to žiadal ľud. Situáciu sa zaviazal napraviť prepustením manželky. Vizitátor v tom čase napriek mravným nedostatkom dekana – farára Mikuláša poznamenáva o ňom, že je človek pravoverný, nábožný a ľudský, že vyznáva pravú katolícku vieru a sľubuje vo všetkom nápravu. Avšak po jeho smrti (1564 ?) bol tlak mešťanov na nového farára Melichara Šupku taký veľký, že ten sa sám, sčasti z vlastného presvedčenia, hlásil k reformácii. Tým sa v Prievidzi začalo temer 100-ročné pôsobenie evanjelikov.


POD SPRÁVOU EVANJELIKOV

Doba reformácie v Prievidzi sa začína r. 1527, keď Ferdidnand I. (1526-1564) daroval Bojnice rodu Thurzovcov (mali ich až do vymretia r. 1636), ktorí sa stali šíriteľmi reformácie. Za krátky čas sa tu reformácia tak rozšírila, že vládla na celom okolí. Stalo sa tak obzvlášť vtedy, keď po Bočkayovom povstaní Viedenským mierom r. 1606 a prešporským snemom r. 1608 boli práva evanjelikov potvrdené a rozšírené, a hlavne, keď uhorským palatínom stal sa bojnický Juraj Thurzo. Vtedy (1609/10) Žilinská synoda zvolila za nitrianskeho superintendenta bojnického seniora Izáka Abrahamidesa. Tomuto podliehala i Prievidza, ktorá sa časom i sídlom superintendentúry a tak strediskom evanjelického kultúrno-náboženského života. Toho dôkazom je i to, že 25.mája 1620 sa v prievidzskom farskom kostole koná evanjelická synoda, ktorá má vypracovať spoločné náboženské požiadavky piatich nitrianskych seniorátov a predložiť ich snemu v Banskej Bystrici na uzákonenie. Návrhy prievidzskej synody (riadny pevný plat pre superintendentov, vrátenie odobratých farských a cirkevných majetkov, …) snem prijal.

V 20.-tych rokoch 17.storočia Prievidza prežíva najväčší rozmach reformácie. Svedčia o tom opätovne konané evanjelické synody 3.5.1625 a 8.5.1628. Na prvej zvolený bol za prievidzského superintedenta hlohovecký senior Ondrej Dyosi a po jeho smrti (6.4.1627) bol na druhej synode menovaný do tejto funkcie prievidzský farár Bazil Fábry a zastával ju až do svojej smrti 6.8.1630. Po tomto roku nastával už úpadok reformácie v Prievidzi, až konečne v marci 1655 je zvolený posledný evanjelický superintendent, prievidzský farár Martin Tarnóczy. Po smrti posledného Thurzu – Michala – v r. 1636 nastáva postupná ale istá rekatolizácia kraja. Bratislavský snem v r. 1638 spomína útlak evanjelikov na hornej Nitre a odobratie kostolov v Bojniciach, Koši, Handlovej a Porube.

Interiér kostola prešiel počas účinkovania evanjelikov niekoľkými stavebnými úpravami. Boli to jednak stavba chóru a bočných mramorových empor, ktorá prebiehala okolo polovice 17. storočia.
Keď sa v roku 1660 grófka Františka Khuenin Palffyová usadila v Bojniciach, šiel nástup katolicizmu vpred nevídaným tempom. Jezuitská misia, ktorá sa tu ešte v tom istom roku zriadila a rozšírila po celom okolí, zožala svoje úspechy aj v Prievidzi, kde začal účinkovať P. Martin Sitarovič. Krátko nato, ako bol evanjelikom zhabaný farský kostol, 30.augusta 1660 grófka vypovedala z mesta superintedenta Tarnóczyho, zrušila evanjelickú faru v Prievidzi a richtár Eliáš Fabrícius jej slávnostne do vlastných rúk odovzdal kľúče od farského kostola. Martin Sitarovič bol zároveň menovaný prvým prievidzským katolíckym farárom. Na pamiatku vypovedania evanjelikov z mesta a prevzatia kostolov pod správu katolíkov bola na 15.augusta založená tradícia mariánskej púte v Prievidzi, ktorá sa každoročne od r. 1661 koná až do dnes.Vzácne gotické krídlové oltáre s tabuľovými obrazmi, pôvodnú krstiteľnicu a kazateľnicu, gotické kalichy, cibória, pacifikály, kadidelnicu s loďkou a “korvínsku“ monštranciu opatrovali evanjelici však bez porušenia. Ich cit pre tradície a krásu zachoval aj pôvodnú honosnú vežu kostola zdobenú 12 vežičkami.

Farský kostol po vrátení katolíkom bol v interiéri doplnený o organ;
na vežu sa dostali nové hodiny a na južnej strane kostola, v mieste, kde sa teraz nachádza tzv. misijný kríž, bola namaľovaná freska sv.Krištofa. Aj slnečné hodiny s nápisom “ Filioli novisima hora“ a s rímskym letopočtom 1660 sú znamením menších úprav kostola.


 

POSLEDNÉ ÚPRAVY KOSTOLA

Začiatkom roku 1955 bola v celom štáte propagovaná „okrášľovacia akcia miest a dedín“. Farský kostol bol vo veľmi ošarpanom stave, preto bola potrebná obnova, predovšetkým fasády. Organizované boli zbierky. S obnovou sa začalo v júni 1956. Vystavalo sa lešenie okolo veže celého kostola. Súčasne začali odtĺkať starú kožovku. Pri tejto práci sa zistilo, že pod vrchnou omietkou sa nachádzajú staré maľby zo 16. a 17. storočia. Previedla sa aj oprava strechy, natreli sa všetky okná a dvere. Po ukončení týchto prác bol kostol sv. Bartolomeja zaradený medzi kultúrne pamiatky.

Už počas opravy exteriéru kostola sa veriaci zaoberali myšlienkou obnoviť aj vnútro. Stalo sa tak r. 1957. Začalo sa s opravou maľovky, ale len v lodi, pretože takéto úpravy vo svätyni by boli finančne náročné. Pri zoškrabovaní a čistení okien objavili nápis o plienení Uhorska Tatármi a Kozákmi. V roku 1957 bola „korvínska“ monštrancia odvezená na výstavu do Paríža. Vrátila sa z nej začiatkom februára 1958.

V noci na 31.augusta 1969 neznámi páchatelia vykradli farský kostol a ukradli z neho kalichy, cibórium s konsekrovanými hostiami, pacifikál a relikviáre. I keď sa po nich započalo pátranie, do dnešného dňa neboli odhalení a väčšina predmetov nebola vrátená. Škoda bola vyčíslená na 30 200,- korún, no podarilo sa zachrániť predmety v hodnote 3 600,- korún. V auguste 1974 bola opravená strecha nad necpalskou loďou, cez ktorej klenbu pretekala voda.

V minulosti bolo zvykom oddeliť mriežkami hlavný oltár od ostatnej časti svätyne. Výnimkou nebol ani tento kostol. Tieto mreže boli odstránené v r. 1975. Takisto bola odstránená aj pôvodná kazateľnica a menza na bočných oltároch.

V 80-tych rokoch bola prevedená dlažba z kubánskeho mramoru a tiež sa vybudovalo nové schodište na chór. Staré lavice boli vymenené za nové. Taktiež boli urobené nové spovednice z každej strany hlavného vchodu. Vymenené boli aj všetky dvere kostola, na spôsob starých. Prechod do predsiene kostola bol v tomto období opatrený novou ochrannou mrežou a svätostánok bol vymenený za nový – pancierový, pozlátený.

Ďalšie a zároveň posledné opravy farského kostola sa konali, keď do Prievidze prišiel za farára dp. Martin Čabák. Najprv bolo treba opraviť bočnú loď, v ktorej už dlhší čas bol poškodený strop. Po menších úpravách chóru sa robili vitráže (farebné okná). Keďže v minulosti bolo málo finančných prostriedkov na opravu omietky vo svätyni, teraz to už bolo nevyhnutné. Taktiež bola prevedená generálna oprava elektrického zariadenia a elektrifikácie zvonov. V r. 1991 prebiehalo už samotné maľovanie kostola. Prevedená bola o.i. maľba stropných obrazov Nanebovzatia Panny Márie, Ježišovho ohlasovania evanjelia a bočného obrazu sv. Cyrila a Metoda. Keďže bočné oltáre štýlovo neladili s hlavným, vymenili sa za nové, zakúpené ešte začiatkom storočia (1912). Menšie úpravy prebiehali aj vo výmene sôch. Výsledkom bolo umiestnenie sochy Sedembolestnej P. Márie pod víťazný oblúk zo severnej strany Božského Srdca Ježišovho s Nepoškvrnenou P. Máriou do bočných kaplniek.

13. októbra 1991 po generálnej oprave Mons. Rudolf Baláž, banskobystrický diecézny biskup, prievidzský kostol sv. apoštola Bartolomeja slávnostne konsekroval. Na pamiatku tohto veľkého dňa v dejinách farnosti je na stene pri schodoch na chór umiestnená bronzová tabuľa s nápisom pripomínajúcim túto nevšednú udalosť.


 

Kostol Nanebovzatia Panny Márie na cintoríne

Pôvodný kostol v priestore pravekého hradiska bol postavený okolo roku 1260 v neskororománskom slohu. Bol súčasťou hradného opevnenia. Za počiatok pútnickej tradície môžeme považovať rok 1430, kedy provinciál karmelitánskeho rádu priniesol do Prievidze pápežskú odpustkovú listinu pre návštevníkov kostola pri kláštore Svätého kríža. V roku 1383 prichádza do Mariánskeho kostola rehoľa karmelitánov, ktorej konvent bol zasvätený Svätému krížu. Hlavný význam karmelitánov pre Prievidzu bol v ich školskom pôsobení. Vyučovanie bolo na úrovni stredných škôl. Karmelitáni kostol úplne prestavali v gotickom slohu. Budova kláštora (spomínaná r. 1496) nadväzovala na kostol od severnej strany. Svedčia o tom dodnes zvnútra viditeľné zamurované dvere na severnej strane veže. Ďalšou doteraz existujúcou pamiatkou na stavebné úsilie karmelitánov z konca 15. storočia je murovaná ohrada zosilnená pôvodne piatimi baštami, tvoriacimi opevnenie. Bašty boli neskoršie prestavané na kaplnky. Kláštor zanikol v r. 1565. Kostol bol ďalej upravovaný v rokoch 1682,1805, 1978-92.

Presbytérium kostola je zaklenuté krížovou rebrovou klenbou zo začiatku 15. storočia. Klenba lode je renesančná, hrebienková. Vedľa veže sa nachádzajú dve kaplnky. Na juhozápadnej strane neskorogotická, kaplnka sv. Jána Nepomuckého, zaklenutá gotickou krížovou klenbou. Na severozápadnej strane je novšia kaplnka sv. Michala, postavená v roku 1767. Na južnej strane sa zachovali dve románske okná. Pôvodná je aj neskororománska veža, ktorá má románske okná.

Vo veži sa nachádzajú 2 zvony. Väčší váži 143,5 kg a je naladený na D1. Je na ňom obraz Nanebovzatia Panny Márie a nápis: „Nanebovzatie P. Márie oroduj za nás. 1932“. Menší zvon váži 100 kg a je naladený na Fis1. Na ňom je vyobrazený sv. Jozef a nápis: „Svätý Jozefe, patróne zomierajúcich, oroduj za nás“.

Hlavný oltár kostola je barokový, ambitový z 1. štvrtiny 18. storočia. V strede je gotická Madona z druhej polovice 15. storočia. Bočné oltáre sú barokové z konca 17. a začiatku 18. storočia. Lavice z roku 1988 sú kópiu pôvodných klasicistických lavíc z roku 1840. kovová mriežka na pastofóriu je neskorogotická z 15. storočia.

Marcel Puvák

Farský časopis Bartolomej

Staršie čísla

Liturgia Slova | Zamyslenie na dnes
Liturgia hodín | Sv. omše u piaristov

Homílie, 11.6.2017
Večera u Slováka, 11.6.2017
Facebook Moja komunita RSS © Rímskokatolícka Cirkev, Diecéza Banská Bystrica, Farnosť Prievidza - mesto | Kontakt | Prihlásenie