Statočnosť skrytá vo viere

Keď som prišla k pani Emilke, privítala ma  pri dverách s ružencom v ruke, zatiaľ čo z izby bolo počuť modlitbu Božieho milosrdenstva cez televíziu Lux. „Ešte sa domodlím, už sa končí,“ pošepla s úsmevom. V tej chvíli som vedela, že táto žena netúži po obdive či pozornosti. Celý jej život sa nesie v tichej odovzdanosti a vernosti Bohu. Tento rozhovor  je svedectvom viery, ktorá netlačí do popredia seba, ale oslavuje Božiu dobrotu, dar odpustenia a lásku.

Pani Emilka, ako si spomínate na svoje detstvo?

Pochádzam z veľkej rodiny. Môj otecko bol zo siedmich súrodencov a mamka mala šesť súrodencov. Keď som bola malé dievča, žili sme vo veľmi starom, skromnom dome. Dnes už mladí ľudia ani nevedia, čo to znamená, keď sa povie čierna kuchyňa. My sme ju mali. Ja aj môj brat sme sa v nej narodili. Predstavte si miestnosť, ktorá nemala žiadnu dlážku, len udupanú hlinenú zem. V rohu stálo otvorené ohnisko, nad ním viseli kotly a dym voľne stúpal pod strechu. My, deti, sme spávali na takej malej postieľke na kolieskach. Cez deň bola zatlačená pod veľkou posteľou starých rodičov v kuchyni a na noc sa vytiahla do stredu izby. V tom malom priestore nás žilo dokopy deväť dospelých a deti. Spalo sa tam, varilo, jedlo, všetko sa robilo v jednej izbe. Napriek tej biede sme v sebe mali obrovskú rodinnú lásku. Všetci sme držali spolu.

Chodili ste do školy?

Pravdaže. Päť rokov na základnú školu v dedine a následne tri roky osemročnú školu – meštianku v Handlovej. Len kvôli chudobe, i keď som sa učila na samé jednotky, nemohla som ísť ďalej študovať. Bolo mi to veľmi ľúto. Mala som veľmi rada matematiku. Do Mariánskej školy som chodila na matematické olympiády. Neskôr, ako dospelá, som vyštudovala päťročnú večernú školu ekonomickú v Prievidzi, ktorá sa vtedy nachádzala v priestoroch dnešnej piaristickej školy.

Máte nejakú veselú spomienku z detstva?

Ach, áno. Mali sme kravičky a mamka doma mútila mlieko vo zvonku, kým sa z neho nespravilo maslo. Keď stará mamka nebola doma, mamka nám potajomky s bratom natrela okruh čerstvého chleba tým voňavým maslom – ale len tak trošku. Poslala nás von, aby stará mamka nevidela, lebo tá by nám maslo nedala – šetrila ho na zápražku do varenia. Skryli sme sa v záhrade a tam sme ten chlebík chytro zjedli. 

A raz sme takto prišli k susedom. Práve mútili mlieko a susedka  nakrájala chlieb, natrela ho maslom a naliala  cmar. Ja som mala vtedy asi desať rokov. Keď som videla, ako všetci jedia chlieb s toľkým maslom, vyvalila som oči a vravím: „Jéj, a vy si to maslo normálne dávate na chlieb? Moja mama ho dáva na šechtár, keď ide kravu dojiť!“ Celá tá izba vybuchla do strašného smiechu. Šechtár bola totiž plechová nádoba s pyštekom a dierovou rúčkou, s ktorou mamka chodila dojiť. Dala si doň teplú vodu a kúštik masla, vemeno krave poumývala a namastila tým maslom, aby sa jej ľahšie dojilo. A ja ako dieťa som si myslela, že maslo slúži hlavne na toto.

Vydávali ste sa ako 19-ročná, no o rok neskôr ste už boli vdovou. Čo sa stalo?

Keď som bola v treťom mesiaci tehotenstva, tak mi tragicky zomrel manžel. Mal vtedy len 26 rokov. Pracoval ako šéf prieskumnej skupiny, robili do zeme vrty a prieskum pôdy. Pri práci sa im zalomil taký obrovský železný nástroj, hasák sa to volalo. Štyria či koľkí ho držali. Vyšmykol sa im z rúk a manžela zasiahol. 

Z tej hrôzy a šoku som takmer nespala, nejedla, od žiaľu som nemala ani tehotenské bruško. Náš synček  sa narodil pol roka po otcovej smrti. Prvých päť rokov sme doma neprespali jedinú noc. Synček mal veľmi nepokojný spánok, plakal, nepospal si v kuse ani päť minút. Môj otecko ho hojdal v kočíku do polnoci a ja od polnoci do rána. Mamka nám nemohla pomôcť, bola po ťažkej operácii. Ja som tie prvé mesiace žila ako v hmle.

Kde ste nachádzali silu vstať a postarať sa o novonarodené dieťa?

Jedine v Bohu. Viera bola vtedy pre mňa a celú našu rodinu pevnou skalou. Chodievali sme každú nedeľu pešo päť kilometrov do kostola. Cesta viedla cez strmý kopec poniže dediny. Hovorili sme jej kostolnica. Na samotnom vrchu toho kopca stál veľký kríž. Tam sme sa vždy zastavili, pomodlili sme sa a kráčali sme ďalej. Na začiatku dediny stálo také staré humno a vedľa neho tiekol čistý potôčik. Tam sme sa za humnom upravili a v potoku sme si poumývali čižmy od blata z poľnej cesty, aby sme do kostola vstúpili čistí a dôstojní. V tej dobe bolo nepredstaviteľné, že by niekto v nedeľu vynechal omšu. Ak niekto neprišiel, hneď sa celá dedina pýtala, čo vážne sa stalo. Kostol bol naším útočiskom.

Po deviatich rokoch ste spoznali svojho druhého manžela. Ako k tomu došlo?

Druhý manžel bol vdovec. Zostal sám s dvoma malými deťmi. Jeho syn mal dva roky a dcérka desať. Začali sme sa stretávať. Hneď na začiatku som mu dala jasnú podmienku – ja svoje dieťa nikde nenechám, môj syn pôjde všade so mnou. A tak sme na rande chodili traja. Zosobášili sme sa a ja som tie dve polosiroty okamžite prijala za svoje. Starala som sa o jeho deti s rovnakou láskou ako o vlastného syna. Jeho synčeka som „načierno“, pomimo školy, u jednej starej pani učiteľky pripravovala na prvé sväté prijímanie. 

Bola to nebezpečná doba, hlboký komunizmus. Manžel robil vedúceho podlahovín v chemických závodoch v Novákoch a ja som pracovala na úrade. Každý rok sme museli chodiť na kádrové previerky do veľkej zasadačky, kde sa nás zakaždým  pýtali, či sme sa už „vyrovnali s náboženskou otázkou“. Všetci naokolo podpisovali, že s cirkvou skončili. Ja som však radšej oželela odmeny. Kým ostatné kolegyne dostávali na konci roka stovky korún, mne kádrovník schválil vždy len symbolickú stovku, lebo som odmietla zaprieť Boha. Ale mne to bolo jedno. Povedala som si, že kvôli peniazom vieru nezradím.

Tak ste prežili deväť rokov v peknom manželstve, dostavali ste dom, no potom prišli Vianoce rok 1983…

Bola polovica decembra. Tešili sme sa na Vianoce, pomaly sa začalo piecť vianočné pečivo. V jeden večer mi manžel povedal: „Emilka, strašne som unavený, idem si ľahnúť.“ Mne to nedalo, koláčiky som nechala tak a išla som hore za ním. Už nežil…

To muselo byť veľmi ťažké…

Veľa som sa naplakala. Odišla som sa z toho domu. Tri mesiace po manželovej smrti som pomaly nebola schopná urobiť ani mzdovú uzávierku, ruka sa mi triasla, len som sedela za stolom a plakala. Moje kolegyne vtedy ukázali obrovské srdce. Vedenie, kde som pracovala, mi pomohlo získať tento byt, v ktorom žijem doteraz.

Prežili ste však ešte aj tretiu ranu…

Áno. Smrť môjho milovaného mladšieho brata. Zahynul tragicky. Mal 22 rokov.

Dnes žijete v Prievidzi. Ako vyzerá váš bežný deň?

Modlitba je môj život. Staroba a choroba mi nedovolia spávať, tak vstávam už o pol piatej ráno. Hneď beriem do ruky ruženec a modlím sa ho. O siedmej ráno zapínam televízor a pozerám svätú omšu, po nej sa hneď modlím opäť ruženec. Sledujem i sv. omše na programe Noe. Tieto české omše som si obľúbila, sú nesmierne dôstojné. Vždy tam krásne spieva nejaký zbor, hrajú na organe a hoci ukazujú len oltár a pár lavíc. Vnímam počas nich úžasný pokoj.  O tretej popoludní sa modlím Korunku k Božiemu milosrdenstvu. Som vďačná, že aj vtedy, keď nevládzem ísť do kostola, môžem sledovať sv. omšu.

Aká je vaša obľúbená modlitba?

Je to novéna odovzdanosti od pátra Dolinda Ruotola. Modlím sa ešte denne modlitbu chorého a za obrátenie hriešnikov. Viem, že Pán Boh ma počuje a ani jedna modlitba nie je u neho stratená.

Keby ste mali možnosť postaviť sa pred celý svet a všetci by vás počúvali, čo by ste im chceli zo srdca povedať?

Povedala by som celému svetu, aby ľudia konečne začali žiť ako jedna veľká rodina. Bez tých strašných zbraní, ktoré len rozsievajú smrť a bolesť, akú som prežila ja. Načo sú nám zbrane? Pozrite sa na svet – všade je hlad, bieda, chudoba, ľudia nemajú čo do úst vložiť a hynú v chatrčiach. A na tie nešťastné zbrane idú miliardy a všetky peniaze sveta. 

Sme strašne chudobní. Sme chudobní na lásku. Toto by som im povedala: „Žite v láske, odpúšťajme si a držme spolu, lebo nič iné na tomto svete nemá pred Božou tvárou hodnotu.“

Pani Emilka, ďakujem vám za toto svedectvo. Vyprosujeme vám pevné zdravie a hojnosť Božieho požehnania.     

Text: Anna Gálová ml.

Foto: archív pani Emilky

Uverejnené: Bartolomej november 2026