Bronislav Antoš – Ruženec v rukách evanjelika: Ako sa zmenilo rozhodnutie mladého muža

Cesta Bronislava Antoša k Bohu nebola priamočiara. Viedla od evanjelickej konfirmácie cez bohoslovecké štúdium až po konverziu ku katolíckej viere. Dnes je z neho diakon Banskobystrickej diecézy, ktorý otvorene hovorí o duchovných zápasoch, hľadaní povolania, ale aj o Božej milosti, ktorá ho viedla každým krokom. V rozhovore prezrádza, ako sa z túžby po veľkej rodine zrodila služba Cirkvi a aký vplyv mali naňho modlitby ruženca a adorácie.

Začnem úplne od začiatku a spýtam sa ťa: Ako si vyrastal?

Som jedináčik, hoci moji rodičia túžili po viacerých deťoch. Narodil som sa im až po jedenástich rokoch manželstva. Ocko mi raz rozprával, že sa počas pracovnej cesty v Kanade modlil pri soche Pražského Jezuliatka, a keď sa vrátil domov, zázračne sa to podarilo. (Úsmev.)

Moji rodičia boli starší než rodičia mojich rovesníkov, čo ma odmalička viedlo k väčšej zrelosti. Boli veľmi spoločenskí, u nás sa stále niečo dialo. Čo sa týka vierovyznania, tak ocko je katolík a mamka evanjelička. Dnes sa však tiež pripravuje na vstup do Katolíckej cirkvi.

Aj keď sme neboli striktne praktizujúci, vyrastal som vo viere. Modlili sme sa doma a chodili sme na púte najmä na Mariánsku horu do Levoče, odkiaľ pochádza môj ocko. Zaujímavé bolo, že ekumenické zmýšľanie sa vo mne začalo formovať už na základnej škole počas náboženstva, keď nás katechétka, evanjelická farárka, učila piesne Taizé. Vtedy ma to veľmi oslovilo. Zároveň som doma tvrdil, že buď budem lesným inžinierom, alebo kňazom.

Kam si sa teda rozhodol ísť na strednú školu?

Po základnej škole som šiel na zdravotnícku školu. Rodičia pracovali v Biotike v Slovenskej Ľupči a dúfali, že pôjdem v ich šľapajach a bude zo mňa aspoň farmaceutický laborant. V triede sme boli len štyria chalani, zvyšok dievčatá, takže si tiež mysleli, že by som si tam mohol nájsť priateľku. Ale mňa už vtedy istým spôsobom ťahala túžba po zasvätenom živote. Už od dvanástich či trinástich rokov po konfirmácii, čo je v evanjelickej cirkvi spojenie prvého svätého prijímania a birmovky, som bol aktívny v evanjelickom zbore v Radvani v Banskej Bystrici. Zapáčilo sa mi spoločenstvo, mládež, a tak som začal byť viac na fare ako doma. (Úsmev) Väčšinou som bol štyri až šesť dní do týždňa na fare a domov som chodil len prespať. Vždy sme mali nejaký program.

Duchovný život ťa zaujímal stále viac, a tak si sa rozhodol študovať evanjelickú teológiu.

Áno, študoval som päť rokov, ale štúdium som nedokončil. Čím viac som prenikal do evanjelickej teológie, tým viac som cítil, že mi niečo chýba. Pripadalo mi to ako dobrý začiatok, ale neposúvalo ma to ďalej. Napriek tomu som veľmi vďačný za to, čo mi dal život v evanjelickej cirkvi. Doteraz s evanjelikmi udržiavam živé a veľmi priateľské vzťahy. Potom som začal pokukovať po najbližšej známej cirkvi, a to bola katolícka. Bola mi blízka aj vďaka starým rodičom z ockovej strany. Dostal sa ku mne ruženec, ktorý som predtým považoval za „modlárske korálky“. A zrazu som zistil: „Fú, veď to je pekné a plné biblických veršov!“ Čiže ako evanjelický bohoslovec som sa začal modlil ruženec. Neskôr som začal chodiť do kostola pomodliť sa. A potom tam zrazu začali vykladať monštranciu s Eucharistiou. Opäť ma to zaujalo, pretože som mal naozaj pocit, že Ježiš je tam. Konečne som cítil jeho priam až fyzickú prítomnosť. Následne som sa dostal ku Katechizmu Katolíckej cirkvi. Dávalo mi to zmysel biblicky, teologicky aj historicky. A tak som sa počas modlitby na Starých Horách definitívne rozhodol konvertovať. Neskôr na púti v Medžugorii sa mi toto rozhodnutie potvrdilo. Bola to správna voľba.

Bola to jednoduchá duchovná premena?

Nebola. V tom období som prežíval takú oneskorenú pubertu. Prechádzal som tmavou dolinou, ako sa píše v Žalme 23. Stretol som sa so zlou stranou duchovného sveta, mával som duchovné útoky a útlaky najmä prostredníctvom myšlienok. Zaujímavé vtedy bolo, že keď sa za mňa modlili ľudia z evanjelickej cirkvi, bolo to fajn, ale nemalo to veľmi efekt. Keď sa však za mňa modlilo katolícke spoločenstvo alebo ešte lepšie katolícki kňazi, tak sa veci hýbali dopredu a cítil som postupne oslobodenie. Toto všetko ma len utvrdilo v tom, že je len jedna pravá cirkev.

Predstavoval si si, že keď konvertuješ, bude z teba kňaz?

Moja predstava o živote bola, že budem mať manželku a veľa detí. Keďže som bol jedináčik, túžil som mať veľkú rodinu a vynahradiť mojim rodičom to, čo nemali oni. Mal som priateľku z fakulty, ktorá chcela byť evanjelickou farárkou a s ktorou sa to sľubne vyvíjalo. No keď sme raz boli v Ríme, priamo sa ma opýtala, či chcem byť aj kňazom, nie len konvertovaným katolíkom. Odpovedal som jej úprimne: „Áno.” Tak sa začal náš postupný rozchod – a nakoniec sme sa aj v dobrom rozišli. Vďaka modlitbám a duchovným rozhovorom som rozlíšil, že mám dar celibátu. Bol som teda ochotný prijať aj vnútorne prebojovať, že sa budem musieť zriecť manželstva a rodiny. Boh si to vedel usporiadať a pretaviť. Bol to dar, ktorý som obetoval. Dlho som rozjímal a meditoval nad slovami zo Starého zákona, kde leviti nemali na ničom podiel, nemali vlastné územie, nemali nárok na nič, ale ich podielom sa stal Pán. A on mi povedal, že bude mojím dedičným podielom a vynahradí mi túžbu po rodine.

Ako vyzeralo tvoje štúdium po konverzii?

Po tom, ako som konvertoval, som sa prihlásil na štúdium katolíckej teológie. Istý čas som študoval oboje naraz. Stal som sa seminaristom Bratislavskej arcidiecézy a po rozhovoroch s otcom arcibiskupom Zvolenským som evanjelické štúdium ukončil. Po čase som požiadal o inkardináciu, teda o vstup do Banskobystrickej diecézy, kde som nakoniec 14. júna tohto roku prijal diakonské svätenie.

Téma augustového Bartolomeja znie: „Mnoho sme dostali.“ Máš niečo, čoho máš veľa a rád sa s tým delíš s inými?

Áno, mám niečo konkrétne – a je to Božia milosť. Celý život, aj cez zlé chvíle, už od malička zakúšam neskutočne veľké množstvo Božieho požehnania; až nezaslúžene. Spätne si vždy uvedomím, aký som vďačný za to, čo Pán Boh v mojom živote robí, robil a bude robiť. A o to sa zvyknem veľakrát deliť. A v tomto mojom životnom príbehu, ktorý som už mnohokrát rozprával, si zakaždým uvedomím iné aspekty a vnímam to nanovo ako veľké Božie požehnanie.

Aké sú tvoje koníčky? Čo rád robíš vo voľnom čase?

Čítam veľa duchovnej literatúry. Mám veľmi rád karmelitánskych mystikov ako sv. Teréziu z Avily a sv. Jána z Kríža. Mám rád aj klasickú a svetovú beletriu. Pápež František aj otec biskup Marián Chovanec nás k čítaniu povzbudzujú. Čitateľom by som odporučil knihu od Štěpána Smolena Buď, kde si, od Mareka Váchu Modlitba argentínskych nocí a tiež od pápeža Františka Gaudete et exsultate, je to o povolaní k svätosti v súčasnom svete. Pápež František je všeobecne moja srdcovka, svoju diplomovú prácu som písal k jeho textom, takže som bol v intenzívnom kontakte so všetkým, čo napísal a vydal.

Okrem toho milujem už od detstva turistiku, cestovanie a púte najmä na mariánske miesta. A tiež čas s ľuďmi. Keďže som predtým vždy túžil po veľkej rodine, prostredníctvom farského spoločenstva mi to Pán vynahrádza.

Čo by si na záver odkázal našim čitateľom?

Na um mi prichádza výrok od otca biskupa Baláža. Počul som ho ešte ako evanjelik, ale zasial vo mne semienko túžby po plnosti prežívania kresťanskej viery: „Na kolená, aby si vedel čo máš robiť a ako máš žiť. Je jedno, či si kňaz, otec, matka, slobodný … Kľakni pred Kristov kríž a pochopíš.“ Nech človek prežíva čokoľvek, keď si kľakne a pomodlí sa, na veľa vecí nájde odpoveď.

Text: Mária Fichnová

Foto: archív Bronislava Antoša

Uverejnené: Bartolomej august 2025

Bronislav Jozef Antoš svoje detstvo prežil ako jedináčik v Banskej Bystrici na Fončorde. Po strednej zdravotníckej škole začal štúdium evanjelickej teológie na Evanjelickej bohosloveckej fakulte Univerzity Komenského (UK) v Bratislave, ktoré po piatich rokoch ukončil. Počas štúdia konvertoval a vyštudoval teológiu na Rímskokatolíckej cyrilometodskej bohosloveckej fakulte UK v Bratislave. Dňa 14. júna 2025 bol vysvätený za katolíckeho diakona. Od 1. júla toho roku slúži v našej farnosti.