Peter Veselský – Vytvárať predsudky? Alebo budovať mosty?

„Ty tu budeš nový salezián? Ako sa to voláš?“ „Veselský, Peter.“ „Hmmm, ale ja poznám, že bol Pope Veselský.“ „O žiadnom takom neviem.“ „Nevadí, aj tak ťa budeme volať Pope.“ Partia mladých z Partizánskeho – Šípku, kde don Peter istý čas pôsobil, mu už nepovie inak. Pre nich je to stále ich obľúbený Pope. Mimochodom, v preklade to znamená pápež. Prečo táto zaujímavá spojitosť? V uvedenom rozhovore sa nám totiž predstaví don Peter Veselský, SDB, ešte stále súčasný direktor komunity saleziánov na Luníku IX., kam v roku 2021 zavítal aj samotný pápež František.

Peťo, tvoje rodinné zázemie sa spája s Trnavou a je plné talentov. Sestra Katka je huslistkou vo Varga Quartett vo Viedni, ďalšia sestra Miška napísala knihu Rozprávky pani Gramatiky, brat Jozef spolu so sestrou Annou získali cenu SOZA za najlepšiu pôvodnú autorskú skladbu a sú tvárami slovenského jazzu 2025. Ty sám hráš na gitare aj na trúbke. Zdedili ste všetci rodičovské gény a talenty? Alebo mali rodičia nejaké tajné triky?

Sme siedmi súrodenci a hudobný talent sme zdedili po rodičoch. Rodičia mali iba základné hudobné vzdelanie, no celý život ho rozvíjali a lásku k hudbe vštepili aj nám. Otec študoval violončelo, potom presedlal na gitaru, nakoniec zakotvil za organom. A mama študovala hru na organ. Obaja dodnes aktívne hrajú v trnavských kostoloch.

Zo súrodencov sa hudbe profesionálne venujú tri sestry (všetky hrajú na husle) a jeden brat (gitara/elektrická gitara). Najstarší brat sa rozvíja v hre na organ; môžem povedať, že možno už hrá na poloprofesionálnej úrovni. A jedna sestra študovala hru na klavír a spev, v súčasnosti sa angažuje v rôznych speváckych zboroch. Rodičia nás k hudbe viedli odmalička, ale to, že sme pri nej nejakým spôsobom zostali, bolo rozhodnutie každého z nás. Myslím si, že bolo prirodzené.

Trnava je aj futbalovou baštou. Viem, že v saleziánskych strediskách v Humennom či v Banskej Bystrici si sa angažoval aj v organizovaní športových podujatí, ako napr. Savio cup, dokonca ste získali titul majstrov Slovenska na saleziánskych turnajoch. Ťahalo to aj teba k športovému zameraniu? Nechcel si byť radšej futbalista než salezián?

Odmalička som fandil Spartaku Trnava. Pamätám si, že raz som veľmi chcel ísť na zápas, ale naši ma presvedčili, že v Pôstnom období by som nemal ísť, že mám ísť radšej na krížovú cestu. Nevedel som to „rozdýchať“. Dnes sa už nad tým len pousmejem.

Ešte keď som bol chlapec, založili vedľa nášho sídliska futbalový klub Lokomotíva Trnava, ktorý funguje dodnes a chodia tam trénovať aj Spartakovci. Tam som chodil každý víkend pozerať zápasy a veľmi som chcel byť futbalista. No naši ma usmerňovali, že to popri hudbe a všetkom ostatnom nebudem stíhať, tak som to postupne prijal. Futbal som si chodil zahrať s kamarátmi na ulicu.

V tom čase som, samozrejme, ešte o saleziánskom povolaní nerozmýšľal. Bola totalita a saleziáni fungovali iba v ilegalite.

Povolanie ku kňazstvu alebo do rehole sa často sa rodí postupne, pomaly. Nezvykne byť vecou „zbrklého“ rozhodnutia. Možno o to viac, ak ide o život v rehoľnej komunite, čiže viacčlennej rodine, akou saleziáni sú. Ako a kedy sa v tebe začalo rodiť rozhodnutie vstúpiť k nim?

Saleziánov som stretol ešte počas totality. Vtedy som však nevedel, že sú to saleziáni. Jeden bol vedúcim nášho birmovného stretka (tam to teda začalo) a ďalší ho po ňom prebral. Začali sme chodiť na výlety, neskôr na duchovné cvičenia. Medzitým sa skončila totalita, saleziáni odkryli svoju identitu, otvorili staronový dom na Kopánke a začal som chodiť aj tam.

Moje uvažovanie o povolaní bolo najprv spojené skôr s kňazstvom. Asi preto, že diecéznych kňazov som poznal skôr ako saleziánov. Postupne sa k tomu pridalo aj Božie pozvanie ísť k saleziánom a po niekoľkoročnom rozlišovaní som nakoniec zakotvil u Dona Bosca.

Pri svojej formácii si prešiel viacerými miestami. Kandidátku si začal v Bratislave, noviciát si absolvoval v Poprade. Neskôr to bola Žilina a štúdium filozofie, pastoračný zácvik v Košiciach, potom štúdium v seminári v Badíne. Aké miesta nasledovali? Máš spomedzi nich svoje najobľúbenejšie?

Badín, to boli iba štúdiá, ale bývali sme v našej saleziánskej komunite v Banskej Bystrici, kde sme trávili viac času ako v seminári. Pekné spomienky mám na každé miesto, kde som bol. Každé mi veľa dalo a všade som stretol mnohých dobrých ľudí.

Na Partizánske spomínam ako na prvé miesto môjho kňazského pôsobenia. Teda je to miesto, kde som slúžil svoje takmer prvé sväté omše, prvýkrát vysluhoval sviatosti zmierenia a prvýkrát zažíval všetky tie situácie, s ktorými sa stretá každý kňaz.

My sa osobne poznáme práve z Partizánskeho. Pamätám si, ako na nádvorí pred kostolom jedného dňa stál štíhly chlap, výzorom takmer chlapčiatko, a tvrdil, že tu bude pôsobiť. A onedlho na to vytiahol počas kázne trúbku a začal na nej hrať. Zvykneš takouto „šokovou terapiou“ vstúpiť do každého strediska?

Každý salezián dáva druhým to, čo má. Dostal som od Pána Boha do daru hudbu, tak dávam hudbu. Nemám v úmysle šokovať – a ak, tak len pozitívne. (Úsmev.) Jednoducho chcem oslavovať Pána tým, čo mám, a verím, že druhí to tiež vnímajú takto. Samozrejme, ako kňaz a rehoľník nie som na prvom mieste hudobníkom, ale snáď sa aj hudbou dá trochu kázať. Trúbku som zatiaľ použil všade, kde som bol, i keď v súčasnosti asi najviac hrám na gitare.

So saleziánmi sa neodmysliteľne spája práca s mladými. Vo svojich strediskách sa ich snažíte formovať v duchovnom i ľudskom rozmere. Známymi aktivitami sú napríklad Akcia Animátor, Don Bosco Show, adventné večery, hokejbalové turnaje. Asi by bolo zdĺhavé všetky vymenovať. Je podľa teba čoraz ťažšie dnešnú mládež zaujať a motivovať?

Don Bosco nám zanechal jasný spôsob: majte radi to, čo majú radi mladí (rozumej šport, hudba, hry, nevinná zábava), aby oni potom mali radi to, čo máte radi vy (rozumej Boh). Je to osvedčená saleziánska metóda overená viac ako 150-ročnou praxou.

Či je dnes ťažšie mladých zaujať? Samozrejme, čim je človek starší, tým je generačný rozdiel medzi ním a mladými väčší. No starší salezián nemá za úlohu zaujať mladých sebou samým, ale Bohom. Už by ho mal mať viac „v krvi“. Na jednej strane sú mladí presýtení všetkým, čo ich obklopuje, takže z tohto hľadiska je to ťažké, hoci ľahké to nebolo nikdy. Na druhej strane niektorí mladí prichádzajú na to, že ani všetky dobrá tohto sveta ich neurobia úplne šťastnými. Preto aj dnes existuje hlad po duchovne a na tom sa dá stavať.

Na primičnom obrázku máš citát: „Ježiš ho vyhľadal.“ V jednom rozhovore  (Famili Tom, júl 2003) si objasnil, že ide o uzdraveného slepca, ktorého farizeji vyhodili. Práve Ježiš ho vyhľadal a ujal sa ho. A tak je to podľa tvojich slov v každom povolaní – Ježiš človeka hľadá. Od 1. júla 2020 si predstaveným saleziánskej komunity na rómskom sídlisku Luník IX v Košiciach, ktoré je často spomínané najmä v negatívach. A predsa, práve toto miesto si vybral pápež František. Doslova akoby toto miesto „vyhľadal“. Čo to pre teba znamenalo?

Keď som sa dozvedel, že pápež František má prísť na Luník, zdalo sa mi to, samozrejme, veľmi prekvapujúce. Prekvapením bol už samotný fakt, že pápež sa rozhodol prísť na Slovensko – a zrazu sme zistili, že on chce prísť na Luník IX, kde nebola ani väčšina Košičanov. Na druhej strane som si hneď uvedomil: „Áno, toto je pápež František, takto ho poznáme.“ On hľadá ľudí, ktorých iní odmietajú, ide tam, kam iní chodiť nechcú, stretáva sa s tými, ktorí sú marginalizovaní, na okraji. Rómovia žijúci vo vylúčenom prostredí do toho krásne zapadajú.

Akým aktivitám sa venujete na Luníku IX? Aké úskalia táto služba prináša? Pre čo sa vedia Rómovia nadchnúť a pre čo, naopak, nie?

Na Luníku IX máme klasickú saleziánsku činnosť. Venujeme sa hlavne deťom; máme stretká – rovesnícke skupiny, kde prebieha katechéza a hry, ponúkame doučovanie tým, ktorí majú záujem – deti na Luníku IX to veľmi potrebujú; organizujeme viackrát mesačne streetwork, čiže pouličné hry pre všetkých, ktorí prídu. Na Luníku IX je kostol, kde máme sväté omše, chodia na ne hlavne deti. Spievame po slovensky a najmä po rómsky. Je to ich materinský jazyk a ľahšie im idú piesne v ich reči.

Čo sa týka úskalí, náročné je pre nich hlavne zvládanie emócií, čo sa často prejavuje aj na stretkách a pri hrách. Chlapci sa neraz pobijú, musíme ich zmierovať, ale aj dievčatá sa vedia poriadne pohádať.

A či sa vedia nadchnúť? Vedia, ale ich veľkou slabinou je nedostatok vytrvalosti. Deti tu nie sú naučené bojovať za seba aj cez prekážky. Keď niečo nejde, rýchlo sa vzdávajú. Preto veľmi potrebujú zažívať úspech – akokoľvek malý, ale pre nich dôležitý – a potrebujú byť aj ocenení, aby spoznávali svoju sebahodnotu.

Predsudky a negativizmus z nás vedia robiť „tvrďasov“, radi vyčleňujeme tých, čo sa nám nepozdávajú. Považujeme ich za zlých, problémových, špinavých. A nie vždy sa snažíme predsudky búrať a chápať. Je to aj opačne? Majú aj Rómovia predsudky voči nám?

Predsudky sú obojstranné. Máme ich my, „Nerómovia“, voči Rómom, majú ich aj oni voči nám. Niekto povie, že to nie sú predsudky, že to sú skúsenosti: že ho Rómovia okradli alebo zbili, že na stanici od neho žobrali peniaze, že boli stokrát hluční vo vlaku… Ale okradli ho všetci Rómovia? Zbili ho všetci Rómovia? Nie všetci sú zlí, tak ako ani všetci „Nerómovia“ nie sú dobrí. Mne to povedali na Luníku IX jednoducho: „A čo gadžovia nie sú v base? Veď aj gadžovia kradnú, aj gadžovia sú vrahovia…“

Treba tiež povedať, že ani Rómovia nemajú iba predsudky. Majú tiež svoje skúsenosti. Keď žijete medzi nimi, zažijete to spolu s nimi: zažijete, ako sa na nich bezdôvodne rozkričí predavačka, ako pohŕdavo sa voči nim zachová policajt, ako sa na nich bez príčiny pozerajú s podozrením všade, kde sa len objavia… Raz nás nepustili na kúpalisko s čudným vysvetlením, že je tam športové podujatie, no o pár sekúnd sme videli, že dovnútra normálne pustili iných ľudí, ktorí prišli po nás. To sú momenty, ktoré Rómov zraňujú až do hĺbky duše a potom sa ťažko búrajú predsudky, ktoré si vytvoria oni voči nám.

Predsudky boli aj témou pápežovho príhovoru na Luníku IX, kde hovoril, že súdy a predsudky len zväčšujú vzdialenosti, pričom k Rómom sa prihováral najmä ako k obetiam predsudkov, nemilosrdných súdov, diskriminačných stereotypov, hanlivých slov a gest. Odporúčam prečítať si tento pápežov príhovor celý alebo si pozrieť kompletný videozáznam z jeho návštevy na Luníku IX. Je bežne dostupný na internete.

Pred príchodom pápeža na Luník IX sa sídlisko zodpovedne pripravovalo a čistilo. Mnohým Rómom na tom veľmi záležalo a priložili ruky k dielu. Aj väčšina programu pozostávala z  rómskych tradícií, nechýbali ani svedectvá rómskych rodín. Františkova návšteva na Luníku IX bola síce krátka, no pápež ich povzbudil a uistil, že aj oni sú súčasťou Cirkvi a môžu prispieť k stavaniu vzájomných mostov. Prejavilo sa to po jeho odchode? Dotýkalo sa to ich vnútra?

Rómovia boli šťastní, že pápež prišiel k nim a nedbali by, aby aj tento nový pápež navštívil Luník IX. To, že Svätý Otec bol medzi nimi, im dalo pocit hrdosti, dôstojnosti a vďačnosti. Hneď ho nazvali „Amaro papežis“, čiže „Náš pápež“. Na chvíľu sa naozaj cítili byť v srdci Cirkvi.

Po odchode pápeža sa ich život vrátil do „normálu“, starosti každodenného života ich vrátili do bežného kolobehu, ale posolstvo zostalo. Máme na čom stavať. Usilujeme sa im hovoriť, že ich Boh miluje a aj Cirkev ich miluje a majú v nej svoje miesto.

Na Luník IX. som sa počas pápežovej návštevy prihlásila ako dobrovoľník, dokonca si ma navrhol za tímlídra. To si vyžadovalo pricestovať o niečo skôr. Ako direktor komunity si bol zahltený veľkými organizačnými záležitosťami, a predsa si za mnou prišiel, či mi nič nechýba. Ty si čakal samotného pápeža, hlavu Cirkvi na zemi – a zaujímal si sa, či mám kde prespať, čo jesť, ba či nepotrebujem lístok na MHD. Aj popri pápežovej blízkosti bol práve toto pre mňa jeden z najsilnejších momentov – vnímať dar tvojej skromnosti. To je aj aktuálnou témou nášho časopisu: Robte to v  skromnosti. Za takého označujem aj pápeža Františka. Smieš prezradiť, či ti venoval pár slov, prípadne, aké? Čo si na ňom ceníš a čím ťa oslovuje terajší pápež Lev XIV.?

Vážil som si, že si prišla z Partizánskeho až do Košíc a že si bola ochotná ísť na Luník IX, čo by si nezvolil každý – a tým pádom si musela obetovať stretnutie mladých s pápežom o 5 kilometrov ďalej v košickom Čermeli. Rád som ti venoval pár minút. (Úsmev.)

S pápežom Františkom sme sa stretli všetci spolubratia zo saleziánskej komunity na Luníku IX. Každému venoval pozdrav, podal ruku, každý z nás mu mohol povedať jednu – dve vety a potom pápež išiel ďalej. Čo som mu povedal, to si ponechám pre seba. Ale vnímal som, že ma počúval s otvoreným srdcom.

Čo sa týka pápeža Leva XIV., páči sa mi, že ide do všetkého pokojne, usiluje sa byť pápežom mieru a zmieru, čo je v tejto pohnutej a napätej dobe veľmi potrebné. Verím, že jeho pontifikát je odpoveďou na to, čo dnešný svet potrebuje.

Text: Janka Lajčáková

Foto: archív dona Petra Veselského, SDB, a Janky Lajčákovej

Don Peter Veselský, SDB, salezián, kňaz. Narodil sa 20. mája 1974 v Trnave. Má šiestich súrodencov a vyrastal v hlboko veriacej rodine. Základnú aj strednú školu (gymnázium) absolvoval  v Trnave. V roku 1992 vstúpil ako kandidát k saleziánom v Bratislave. Po absolvovaní noviciátu v Poprade zložil prvé rehoľné sľuby a v Žiline sa zameral na štúdium filozofie. Po pastoračnej asistencii v Košiciach nastúpil na štúdium teológie v Badíne. Kňazské svätenie prijal 14. júna 2003 v Banskej Bystrici–Sásovej z rúk otca biskupa Rudolfa Baláža. Primičnú svätú omšu slúžil 15. júna 2003 v Dóme sv. Mikuláša v Trnave. Jeho prvým kňazským pôsobiskom sa stala Farnosť sv. Tomáša – apoštola na sídlisku Šípok v Partizánskom. Neskôr sa stal direktorom v stredisku Banská Bystrica–Sásová, následne v Humennom. V roku 2020 bol menovaný do funkcie direktora na košickom sídlisku Luník IX, so zameraním na pastoráciu Rómov, kde ako predstavený komunity saleziánov v roku 2021 privítal pápeža Františka. Od 1. júla 2026 ukončí svoje pôsobenie direktora, no naďalej zostáva v komunite bratov saleziánov na Luníku IX.