Peter Jacko – Vyhrnúť rukávy do služby

… šerif so striebornou hviezdou na hrudi, na hlave klobúk ako z divokého západu, za opaskom kolt. A s ním prichádza zákon a poriadok… Nezvyčajné? Vôbec nie. Ak sa totiž pohybujete v saleziánskom prostredí, o podobné nečakané scénky nie je núdza. Okrem toho, že sú zdrojom skvelých zážitkov, sú najmä aktívnou súčasťou prímestských či pobytových táborov a tematicky ladené napomáhajú k formovaniu detí a mládeže. O tom, či aj na čelo saleziánov odteraz nastupuje šerif diktujúci poriadok, nám viac prezradí doterajší provinciálny vikár a od mája 2026 budúci predstavený bratov saleziánov, don Peter Jacko, SDB.

Peťo, za svoj životný program si si zvolil kňazstvo so špeciálnym prídavkom: salezián. S tým sa spája viacero zaujímavých výrazov, ako napr. vyhrnuté rukávy, oratko, stretká. A pred menom máš zvláštne tri písmená: don. Môžeš nám to priblížiť?

Počas strednej školy v Košiciach som bližšie spoznal saleziánov v tamojšej komunite. Ich život, duchovnosť, štýl modlitby a práce, komunitný rozmer mi natoľko zaimponovali, že som cítil  volanie vstúpiť a žiť túto krásnu charizmu zameranú na mladého človeka. Práve so svetom mladých sa spájajú slová ako „stretko“ – skupinka rovesníkov so svojim vedúcim animátorom; alebo „oratko“ – miesto stretnutia mladých v saleziánskych domoch.

Po čase som sa stal saleziánom a ďalej rozlišoval, či  budem žiť ako zasvätený salezián brat – tzv. koadjútor, alebo salezián kňaz. Rozlišovanie u mňa bolo dlhšie. Napokon som sa stal saleziánom – kňazom. A odtiaľ tie tri písmenká pred menom. „Don“ je z tradície od don Bosca, ktoré kňazi v Taliansku používali. Niečo podobné je u nás oslovenie „otče“.

Prezradím o tebe, že si rodiskom aj srdcom pravý východniar. Pochádzaš z mestečka Lipany pri Prešove, z hlboko veriacej rodiny so siedmimi súrodencami. Akým spôsobom ti rodinné zázemie pomohlo adaptovať sa na život vo viacčlennej komunite saleziánov? Zohralo to svoju úlohu?

Som presvedčený, že rodinné zázemie mi veľmi pomohlo a aj ma formovalo. Jednak to bola u nás taká normálna a praktická viera, ale aj to, že nás bolo viacero súrodencov. To bola úžasná vec. Stále sa u nás niečo dialo, bolo tam veľa humoru i skutočnej radosti. Naučil som sa takto žiť v neustálej interakcii s inými, prispôsobovať sa spoločnému životu, ale aj plniť si povinnosti, lebo každý u nás sa podieľal na tom našom rodinnom spoločnom dobre.

Saleziánsky život ťa zavial na mnohé miesta. Už počas štúdií na Pápežskú saleziánsku univerzitu v Taliansku, do miest ako Nave alebo Turín, po vysviacke za kňaza si pôsobil napr. v Trnave – Kopánke alebo v Petržalke na Mamateyke. Tu si rozbehol aj tzw. streetworking. Na aký typ činnosti bol zameraný?

Do našich stredísk prichádzajú mladí ľudia z rôznych sociálnych pomerov a často aj neveriaci. V Petržalke bola táto pestrosť pomerne veľká. V istej fáze sme si povedali, že nestačí mať len otvorený dom, aby tam mladí prichádzali, ale že je treba ísť aj von, do ulíc. Vytvorili sme z našich mladých skupinku, s ktorou sme chodievali zahrať sa s deťmi a mladými na mestských ihriskách. Títo naši mladí boli kľúčoví, pretože boli bránou k ich rovesníkom na ulici. Po hodinke hry sme si povedali príbeh zo života, trochu sa porozprávali, povedali niečo o nás saleziánoch, prípadne keď bola vhodná situácia, tak sme sa aj krátko pomodlili. Postupne si na nás zvykli a viacerí začali chodievať aj k nám, do nášho petržalského strediska. Bola to v tom čase snaha vyjsť z našich štruktúr a stretnúť mladých ľudí tam, kde oni sami sú a žijú. Bolo to veľmi pekné.

Tvoja pastoračná prax je bohatá a rôznorodá aj v iných rozmeroch. Bol si predsedom mimovládnej organizácie SAVIO a delegátom pre misie. Hovoríme o krajinách ako Južný Sudán, Keňa, Sibír. Neznie to tak, ako keby si bol „kancelársky“ typ človeka. (Úsmev.) O aké projekty išlo?

Asi šesť rokov som bol zodpovedný za slovenské saleziánske misie vo svete. Ide o Jakutsk (Sibír) a Azerbajdžan. V oboch krajinách máme saleziánov, no nielen zo Slovenska. Okrem toho sme v organizácii SAVIO mali rôzne projekty rozvojovej pomoci pre naše partnerské saleziánske organizácie. V Keni a Južnom Sudáne sme stavali školské dielne pre saleziánske diela, ktoré pracovali s deťmi z ulice. V Južnom Sudáne sme sa podieľali aj na stavbe zdravotníckych zariadení pre tamojších ľudí. Okrem toho sme rozvíjali aj saleziánske misijné dobrovoľníctvo, čo je zaujímavý projekt, ktorý stále beží. Je určený pre dospelých mladých, ktorí sú ochotní ísť pomáhať ako laickí dobrovoľníci. Po ročnej príprave sme viacerých mladých vyslali práve do Kene, Južného Sudánu, do Angoly, Mexika či do našich misií na Sibíri alebo v Azerbajdžane.

Saleziáni ako jedni z prvých zareagovali, keď bola v počiatkoch konfliktu v susednej Ukrajine nevyhnutná potreba pomoci, a robili všetko pre to, aby sa pokúsili zmierniť dôsledky hrôz vojny. Za tento spoločenský a odvážny občiansky čin im bolo udelené aj krásne ocenenie – Biela vrana. Ty sám si bol koordinátorom presunu detí z detského domova na bezpečné miesto, usmerňoval si humanitárnu pomoc aj priamo na mieste. Úprimne: Nebál si sa?

Asi nebol moment, kedy by som sa cítil byť priamo v ohrození, a teda nepociťoval som strach. Bolo náročné zorganizovať presun asi 50 detí zo saleziánskeho detského domova v Ľvove na Slovensko. Podarilo sa to vďaka veľkému nasadeniu, ale aj pomoci mnohých štátnych inštitúcii. Po cca roku, keď už bolo jasnejšie, ako konflikt bude pokračovať, sa tí najmenší vrátili späť, lebo ukrajinské úrady si na tom dávali veľmi záležať, zrejme aj preto, že niektorí z nich mali na Ukrajine svojich rodičov, aj keď sa nevedeli o svoje deti riadne postarať. Starší pokračovali v štúdiu na slovenských stredných školách.

Boli sme aj medzi prvými, ktorí začali s posielaním humanitárnej pomoci na Ukrajinu – zdravotnícke pomôcky, trvalé potraviny, oblečenie a pod. V plnom nasadení sme boli do augusta 2022. V tom čase sa už rozbehli mnohé veľké a medzinárodné neziskové organizácie, a tak sme postupne projekt opustili a zapojili sme sa do integračných aktivít ukrajinských utečencov na Slovensku.

Myslím, že tu nezáleží, čo sme ako saleziáni urobili, ale v prvom rade ide o to, že keď je niekto v núdzi – a je jedno, či je veriaci alebo neveriaci, sused alebo niekto zďaleka – tak ja ako kresťan nemôžem zostať ľahostajný. Veď si spomeňme na Samaritána zo Svätého písma.

V spolupráci s Gregoriánskou univerzitou v Ríme si absolvoval aj certifikované štúdium so zameraním na ochranu maloletých a zraniteľných, tzw. safeguarding. Si školiteľom v oblasti prevencie násilia na deťoch a učíš, ako deťom vytvárať bezpečné prostredie. Je v tejto oblasti služba kňaza, konkrétne saleziána, pridanou hodnotou? V čom vie ponúknuť iný pohľad?

Táto téma je veľkou bolesťou Cirkvi a dotýka sa aj nás na Slovensku. Sv. Ján Bosco je tvorcom tzv. preventívneho výchovného systému. Jeho podstatou je v práci s deťmi a mládežou robiť všetko pre to, aby sme predchádzali akémukoľvek zlu. Nie cez hrozbu trestu, ale cez láskavú prítomnosť medzi mladými ich vychovávame k životu v plnosti.

Predchádzať násiliu, a zvlášť sexuálnemu násiliu na deťoch, je teda autentickým vyjadrením preventívneho systému. Aj preto som sa do tejto témy pustil, začal ju študovať, vytvárať programy a postupy, ktoré by viedli k bezpečnému prostrediu. Aby v našich strediskách alebo aj kdekoľvek v Cirkvi deti cítili, že je to pre ne bezpečné prostredie, ale aby ho tak vnímali aj rodičia.

Vytvorili sme teda rôzne vzdelávacie programy a tréningy, aby tí, ktorí priamo pracujú s deťmi a mládežou, boli tvorcami a protagonistami bezpečného prostredia, aby sme predchádzali akejkoľvek forme zneužívania.

Keď si bol pred pár rokmi súčasťou prezidentskej delegácie na audiencii u pápeža Františka, zaznelo z jeho úst silné povzbudenie: „Saleziáni, pokračujte v tom, čo robíte.“ Cítil si aj v mene saleziánov isté zadosťučinenie, že pápež o vás vie? Zažalo to novú iskru nadšenia – vstať, zakaždým vyhrnúť rukávy do služby?

Pani prezidentka ma v tom čase pozvala do svojej delegácie vďaka našej práci pre ukrajinskú mládež, čo som si veľmi vážil. Počas samotnej audiencie, keď nám Svätý Otec odovzdával medailu k 10. výročiu jeho pontifikátu, mi ešte raz podal ruku a povedal mi práve tieto slová. Myslím, že bol veľmi dobre informovaný o našej práci nielen s Ukrajincami, ale aj napr. na Luníku IX. v Košiciach, kam predtým aj sám zavítal. Cítil som v tej chvíli veľkú hrdosť, že som salezián, ale zároveň aj to, že nám rozumie. Nie je jednoduché udržať si iskru nadšenia v našej službe, ale takéto momenty ešte viac prehlbujú naše vnútorné presvedčenie, že to všetko, pre čo žijeme a čo robíme, má zmysel. Oplatí sa byť saleziánom, lebo je to krásne povolanie.

Doteraz si bol provinciálnym vikárom, od mája 2026 vystriedaš na poste provinciála don Petra Timka. Pôjde o obdobie šiestich rokov. Čím bude toto obdobie naplnené? Majú mať bratia obavy, že z teba naozaj bude ten pomyselný šerif, strážca poriadku? (Úsmev.) Ako ty sám vidíš svoju novú misiu?

Je potrebné oddeliť hranú postavu šerifa pre deti (pred viac ako 20 rokmi) a realitu služby provinciála. (Úsmev.) Tu zaiste nejde o nejaký dozor. Služba bratom, saleziánskej charizme a rodine je poslaním provinciála. Počas šiestich rokov budem asi intenzívnejšie prežívať to evanjeliové „iný ťa opáše“, pretože tu nejde o moje plány, ale skôr o otvorenosť srdca počúvať, kam si nás Duch Svätý ako saleziánov na Slovensku vedie. Toto počúvanie, odpoveď na vedenie Duchom, je asi mojím hlavným poslaním, a tam vnímam aj seba samého.

Viacerých bratov z komunít, v ktorých si pôsobil, som sa pýtala, ako hodnotia výber a voľbu svojho budúceho provinciála. Odpoveďou mi bolo: „Čo Peťo robí, je naplno, zodpovedne a všetko dopadne dobre. Má slovo chlapa, ktoré platí, charakterizuje ho hĺbka a činnosť.“ Krásne slová uznania, no vedia skrývať aj veľkú výzvu. Možno aj tlak a kopu nevypovedaných očakávaní. Si na to pripravený? Je práve tvoja netradičná záľuba, skialpinizmus, to, čím ventiluješ a zároveň dopĺňaš vnútorné baterky?

Áno, sú tu výzvy, zrejme aj očakávania. Chcel by som však odpovedať na Božie očakávania viac ako na tie ľudské, lebo on nezaťaží bremenom, ktoré by som neuniesol. Je to viac o ňom ako o mne. On si ma sem pozval, on si ma pripravil, tak verím, že on sa bude o mňa, o našu provinciu i saleziánsku charizmu oveľa viac a lepšie starať ako ja sám. Vkladám to všetko do jeho rúk. A šport ako je skialp alebo trailový beh či bicykel sú záľubami, aj účinným prostriedkom, ako si oddýchnuť a načerpať síl.

V jednom z rozhovorov do médií si sa vyjadril, že je potrebné postaviť sa pred pravdu, lebo pravda je niečo hlbšie ako zápalka v tme. Keď sa zasvieti, ide tma do úzadia a vo svetle všetko dostáva tvár. Čo v tomto kontexte pre teba znamená citát zo Svätého písma: „Vstaň, bude ti svietiť Kristus“?

Tieto slová z listu Efezanom dávajú veľkú nádej. Môžem stretnúť akýkoľvek problém alebo ťažkosť, cítiť sa stratený, znechutený, bez nádeje, možno v slepej uličke alebo v úplnej tme. Pán nám nedá nejaké svetlo, že „nech sa páči, rob toto a budeš vidieť“. Nie, on sám bude tým svetlom, on sám zoberie na seba túto službu ukazovať cestu, svietiť. On sám v prvej osobe. A to je super, to je tá skutočná nádej a nie len falošný životný optimizmus. Je to tá nádej, ktorá dá opäť nášmu život zmysel, smer a obsah. Kristus je práve preto svetlo sveta… A aj toho môjho malého sveta.

Text: Janka Lajčáková

Uverejnené: Bartolomej marec 2026

Don Peter Jacko, SDB, salezián, kňaz. Narodil sa 18. 11. 1977 v Prešove. Má 7 súrodencov a vyrastal v hlboko veriacej rodine. Po skončení základnej školy študoval na Gymnáziu sv. Tomáša Akvinského v Košiciach. Vojenskú civilnú službu absolvoval v saleziánskom stredisku v Košiciach a rozhodol sa vstúpiť do noviciátu v Poprade. Po zložení prvých rehoľných sľubov študoval filozofiu v talianskom Nave, nasledovala pedagogická prax opäť v Poprade a teologické štúdia v Turíne. Po diakonskej vysviacke v roku 2005 sa vrátil na Slovensko a na kňazstvo sa pripravoval v diakonskej službe v komunite na Mamateyovej ul. v Bratislave. Kňazské svätenie prijal 17. júna 2006 v Prešove, z rúk Mons. Bernarda Bobera. Primície slávil 18. júna 2006 v Lipanoch. Pôsobil v strediskách v Trnave – Kopánke, v Petržalke na Mamateyovej, bol predsedom mimovládnej organizácie SAVIO a delegátom pre saleziánske misie. Angažoval sa pri koordinovaní pomoci pre Ukrajinu, jeho srdcovou záležitosťou je zameranie na ochranu maloletých a zraniteľných. Momentálne je provinciálnym vikárom saleziánov na Slovensku. Hlavný predstavený saleziánov don Fabio Attard ho vymenoval za nastávajúceho provinciála saleziánov na Slovensku. Do úradu nastúpi 25. mája a stane sa v poradí 10. provinciálom slovenskej provincie.